Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dobre mienená rada pre humanitných vedcov

.anton Vydra .názory

V posledných dňoch opäť sledujem zvýšenú aktivitu humanitných vedcov obhájiť si svoje odbory pred nejasne definovanou presilou. Aj by som s tou formou emancipácie súhlasil, ale...

Anton Vydra

všetky tie – už publikované, len zamýšľané či práve pripravované – vyhlásenia, memorandá, manifesty sú nepochybne dôležité, ak si chce človek aspoň sám pred sebou ujasniť, že to, čomu sa jeho veda venuje, nie je nezmysel, ale niečo, z čoho môže profitovať aj spoločnosť. Samozrejme, ak to tak naozaj aj je.

To, že humanitné vedy ťahajú vo vedeckom svete za kratší koniec, súvisí do veľkej miery aj s ich charizmou – sú to pomalšie vedy, viac zamerané na reflexiu, na pokojné pemýšľanie nielen o aktuálnych, ale aj odťažitých témach, nenáhlia sa, odmietajú šiť veci horúcou ihlou. Ak by to urobili, stratili by čosi dôležité zo svojho poslania. Táto opatrnosť ich potom znevýhodňuje v pulzujúcom svete rýchlych a viditeľných výsledkov.

No a to je dôvod, ktorý ich núti brániť si svoje miesto v spoločnosti, pričom najjednoduchšou cestou je odvolávať sa, povedzme, na nárast extrémizmu či na úpadok spoločenskej pamäti. Vyšiel som z humanitných vied, no nemyslím si, že práve ony majú tú moc uchrániť nás pred extrémizmom len preto, lebo sa venujú skúmaniu a novotvorbe najrozličnejších -izmov.

„Mladí ľudia sú už unavení skratkovitými a povrchnými informáciami o knihách.“

S extrémizmom dokážu dobre zatočiť aj iné vedecké oblasti. Humanitné vedy k tomu prispejú vtedy, keď budú svoju prácu robiť poctivo, bez nadbiehania prestížnejším vedám. A vtedy, keď budú ich vyjadrenia podávané tak, že bude úplne jasné a zrejmé, že títo ľudia pre svoju vedu žijú celou svojou dušou. Bez toho im málokto uverí.

Ale pre angažovaných humanitných vedcov mám aj jednu radu, ku ktorej ma inšpiroval Umberto Eco. Vlastne je to jeho, nie moja rada. Nedávno vyšla kniha jeho novinových článkov Od hlouposti k šílenství. Mimochodom, skvelý darček pod stromček pre každého, koho bavia malé útvary nabité veľkou skúsenosťou.

V Ecovej knihe je jedno krásne zamyslenie o literárno-filozofických festivaloch v Taliansku. Vyrazilo mi to dych. Tento rok som sa síce zúčastnil na niekoľkých literárnych čítačkách aj knižných festivaloch, ale o literárno-filozofickom festivale som u nás zatiaľ nepočul. V Taliansku sa vraj tešia veľkej účasti publika.

Umberto Eco v tom zamyslení takéto podujatia síce nazval „McDonald’s v myslení“, ale napriek tomu ho zaujali a sám seba sa pýta, prečo tam tí mladí ľudia chodia namiesto toho, aby šli radšej na diskotéku.

„Mladí ľudia, ktorí vyhľadávajú ,filozofické festivaly´, už majú plné zuby virtuálnej komunikácie.“

Ponúka na to dve odpovede: Prvá je tá, že mladí ľudia sú už unavení skratkovitými a povrchnými informáciami o knihách, na aké narážajú v médiách, a hľadajú náročnejšie ponuky, ako hovoriť aj o ťažších textoch. Eco hovorí o stovkách až tisícoch návštevníkoch týchto podujatí. U nás by sme sa asi mali uspokojiť s desiatkami nadšencov. Eco túto skupinu nazýva elitou: „Je to to nejmenší, co může společnost požadovat ve vztahu mezi lidmi, kteří sa řídí sami sebou, a těmi, kdo se nechají řídit jinými. Statisticky není možné jich mít víc, ale běda, kdybychom je tu neměli.“

Druhá Ecova odpoveď je ešte zásadnejšia. Hovorí o tom, že tí mladí ľudia, ktorí vyhľadávajú „filozofické festivaly“, už majú plné zuby virtuálnej komunikácie a to, čo potrebujú, je osobný kontakt. Pozor, Eco nehovorí o vzťahu pedagógov k ich vlastným študentom, ale o rôznych cudzích mladých ľuďoch, ktorí prichádzajú odvšadiaľ. „Můžeš mít tisíc přátel na fejsbúku, ale nakonec, pokud nejsi úplně sjetý, si všimneš, že nejsi doopravdy v kontaktu s bytostmi z masa a kostí, a hledáš tedy příležitost, jak být s někým pohromadě a sdílet zkušenosti s lidmi, kteří smýšlejí jako ty,“ dodáva Eco.

No a to by mohlo byť inšpiráciou aj pre našich angažovaných humanitných vedcov: vyjsť spoza katedier a z kabinetov, opustiť načas auly a seminárne miestnosti, vzdať sa na okamih pohodlia akademickej pôdy a prehovoriť k mladým ľuďom vonku. Na to, aby vás aj počúvali, to zas až také jednoduché nebude, ale dá sa to.

Treba v tom však prelomiť dve bariéry: (1) strach z toho, že to nevyjde, a (2) pokušenie urobiť to bez väčšej prípravy a námahy. To prvé sa dá odstrániť ľahko, na to druhé treba veľa sebareflexie pri výbere prednášajúcich. Bol by to test, ktorý by ukázal, či vedia humanitní vedci vybrať spomedzi seba naozaj to najsilnejšie, čo medzi nimi vyrástlo, a nie iba „tých svojich“. Ak to dokážu, urobia pre humanitné vedy viac než podpisovanie rozličných papierov.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite