Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Muž, ktorý pokoril Newtona

.anton Vydra .názory

Nemal v úmysle vstúpiť do sporu s Newtonom, členom Kráľovskej spoločnosti. Skôr to bol sám Newton, kto sa nedokázal vyrovnať s tým, že ho predbehol niekto iný: Leibniz.

Anton Vydra

dnes uplynie presne tristo rokov odvtedy, čo 14. novembra 1716 zomrel nemecký filozof a matematik Gottfried Wilhelm Leibniz. Jeho posledné dni boli ponuré. Zomrel vyčerpaný spormi s newtonovcami, ktorí ho obviňovali z plagiátorstva a ukradnutia objavu diferenciálneho a integrálneho (alebo tiež infinitezimálneho) počtu. Na pohreb mu prišiel iba jeho sekretár a náhrobok ešte dlho po tom neniesol jeho meno. Leibniz mal byť človek, na ktorého by bolo najlepšie zabudnúť.

Spor medzi oboma vedcami súvisel tak trochu s Newtonovou „spomalenosťou“. Za zdĺhavú prácu na svojej knihe Philosophiæ naturalis principia mathematica (1687) by ním dnes vedecká komunita, alebo aspoň jej časť, zaiste opovrhovala, ba ho aj vysmiala. A takisto za niekoľkoročné váhania, či je už rukopis dostatočne argumentačne podložený, aby mohol byť publikovaný.

„Na pohreb mu prišiel iba jeho sekretár a náhrobok ešte dlho po tom neniesol jeho meno. Leibniz mal byť človek, na ktorého by bolo najlepšie zabudnúť.“

Tak to bolo aj s objavom diferenciálneho a integrálneho počtu. Jednoducho, Leibniz publikoval rovnaký výsledok ako Newton dávno pred ním, nezávisle od neho (práve tej nezávislosti sa celý spor týkal) a dokonca zrozumiteľnejšie. Mimochodom, ani on sa s publikovaním svojho výskumu až tak nenáhlil. Na samotnej teórii začal pracovať približne v roku 1674, no verejnosti ju definitívne predostrel až o dobrých desať rokov neskôr.

Newtonova samoľúbosť a nie práve najférovejšie praktiky, ktoré uplatňoval proti svojim vedeckým konkurentom, sú dobre známe. A tak bolo len otázkou času, keď medzi oboma vedcami dôjde k roztržke, hoci Leibniz takéto spory nijako nevyhľadával a ubíjali ho. No keď už bolo treba, bránil sa. O jeho spore s Newtonom sa už popísalo veľa kníh a dodnes nájdeme zástancov na jednom či druhom fronte.

Leibniz však viedol s newtonovcami aj viacero ďalších polemík, ktoré sú nemenej zaujímavé, hoci dnes sú už zakryté hrubou vrstvou dejín. „Pán Newton a jeho žiaci majú nesmierne vtipnú mienku o Božom diele. Podľa nich musí Boh pravidelne naťahovať svoje hodinky. Inak by sa zastavili,“ napísal v roku 1715. Tie slová sa týkali jedného presvedčenia Newtonových žiakov, najmä anglického filozofa a teológa Samuela Clarka. Tak Newton, ako aj Leibniz predpokladali existenciu Boha, ktorý stvoril vesmír. Newton vesmír navyše opisoval ako „sensorium Dei“ („zmyslový orgán Boha“). V tomto vesmíre dochádza k neporiadkom alebo odchýlkam a Boh je ten, kto tieto nedostatky následne napráva a odstraňuje. Leibnizovi sa táto predstava zdala vtipná, pretože z Boha robila „údržbára“ či „hodinára“, ktorý stvoril nešťastne „kazový svet“ a teraz ho musí – chudák – každú chvíľu dávať do poriadku.

Leibniz, naopak, hovoril o „najlepšom z možných svetov“, čo ešte neznamenalo, že je bezchybný. Veril však, že Boh doň už vopred vložil autoregulačný mechanizmus, ktorý pri nedostatkoch a odchýlkach dokáže problémy riešiť sám od seba. Takýto Boh sa mu zdal dokonalejší a predvídavejší. Leibnizovi bol pritom inšpiráciou a „argumentom“ zotrvačník, ktorý v roku 1675 objavil Christiaan Huygens. A práve týmto zotrvačníkom sa bránil proti newtonovcom. Idea sveta, ktorý dokáže existovať samostatne a udržať sa automaticky v chode, aj keď v ňom dochádza k rôznym anomáliám, otvorila neskôr cestu k tomu, aby mohol Pierre-Simone Laplace povedať, že hypotézu Boha už v svojom učení o nebeskej mechanike nepotreboval.

Keď si dnes laický záujemca o Leibnizovo myslenie otvorí knihy a články o tomto mužovi, nájde v nich neraz veľmi komplikované, až nezrozumiteľné výklady o jeho monadológii, o princípe dostatočného dôvodu, o princípe indiscernibility (existuje azda škaredšie slovo?) či o jeho úvahách o zle vo svete v jeho Teodicei. Neprekvapuje potom, že tieto úvody do Leibnizovho myslenia nemajú takmer nijakú šancu osloviť niekoho, kto chce mať aspoň akú-takú predstavu o jeho výnimočnosti.

Ale kto chce nahliadnuť do úžasného príbehu Leibnizovho sporu s newtonovcami, tomu odporúčam prečítať si poslednú kapitolu knihy Alexandra Koyrého Od uzavretého sveta k otvorenému vesmíru. Tá kapitola sa volá „Boh pracovného dňa a Boh dňa sviatočného“. Ten prvý opisuje Newtonovu predstavu Boha, druhý Leibnizovu. A paradoxom dejín je to, čo Koyré napíše v závere svojej knihy: „Každý pokrok newtonovskej vedy prinášal nové a nové dôkazy v prospech Leibnizových tvrdení.“

Historik filozofie Wolfgang Röd ku koncu Leibnizovho života poznamenal: „Tomuto najväčšiemu nemeckému filozofovi 17. storočia, ktorý bol zároveň jedným z najväčších filozofov vôbec, nepreukázali poslednú úctu ani kráľ, ani jeho rodina, ani dvor.“ Nuž, aj takto smutne odchádzajú veľkí muži.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite