jeho piesne sú dokonalé. Dokonalosť môže začať liezť na nervy, ale v Cohenovom prípade to vôbec neplatí. Pesničku Hallelujah si môžeme púšťať neustále, či v jeho podaní, alebo vo verziách Jeffa Buckleyho alebo Rufusa Wainwrighta. Nezunuje sa. Je dych berúca ako tá najkrajšia záhrada alebo ako žena, ktorú si všimnete kráčať mestom a vám spadne sánka.
Cohenovi sa v jeho pesničkách podarilo spojiť dva svety, ktoré na papieri stoja proti sebe, ale v skutočnosti majú k sebe blízko. Svetské so spirituálnym, náboženstvo a sexualitu. Jeho piesne nesú v sebe múdrosť, ale aj za vážnymi témami sa v jeho pesničkách skrýva vtip a úsmev.
Cohen vystupoval ako štýlový muž v obleku s klobúkom na hlave, na verejnosti pôsobil vyrovnane a rozhodne, ale v skutočnosti bol hľadajúcim básnikom, ktorý prekonal viacero životných pádov. Vždy sa dokázal vrátiť. Jeho hudba bola ešte silnejšia než predtým. Svoje rané veci ako Suzanne, So Long Marianne alebo Famous Blue Raincoat dokázal koncom osemdesiatych rokov tromfnúť albumom I’m Your Man. Po návrate na hudobnú scénu pred niekoľkými rokmi vydal nádherný comebackový album Old Ideas.
Tak ako v prípade Dylana, aj Cohenove piesne obstoja ako básne (Cohen bol pôvodne básnik, ktorého núdza priviedla k tomu, že začal skladať piesne), ale aj tak najlepšie znejú, keď sa započúvate do jeho hlbokého pokojného hlasu a jednoduchého hudobného sprievodu. Takto sme ho vnímali aj na jeho dvoch bratislavských koncertoch. Bola to číra mágia.
Leonard, ďakujem ti za všetky tvoje piesne.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.