.o zápasníckom chvate zvanom spencerovka písal nedávno aj Pišta Vandal. Alebo sme sa o tom len bavili? Už si nespomínam, ale spencerovka spočívala v tom, že nešťastný „padouch“ bol zasiahnutý obrovskou labou Buda Spencera do šije nad chrbtom. Po tomto údere už pre neho nebolo návratu. Bud drvil gaunerov aj ďalšími údermi. Môj obľúbený bol zvrchu päsťou na hlavu, protivníka doslova zaklincoval do zeme ako kladivo. Alebo taký úder oboma rukami na čeľuste. Kosti zapraskali a bol koniec.
Vyzerá to ako prejav čistého masochizmu, ale v 80. rokoch patrili filmy s Budom Spencerom a Terencom Hillom (v skutočnosti išlo o akési pokračovanie špageti westernov), medzi tých pár titulov, ktoré sme ako deti mohli vidieť v našich kinách. Vo všetkom ostatnom vládla cenzúra, ale z istej nepochopiteľnej príčiny tieto filmy prechádzali. Dvaja ničomníci, Párne a nepárne, Miliónový chrobák, Keď sa nahneváme, budeme zlí a ďalšie. Milovali sme ich. Terence Hill bol modrooký fešák, ženy ho zbožňovali, Bud Spencer zas veľký tučný chlap, ktorý miloval najmä jedlo a nemal rád problémy. V podstate to boli takí dvaja malí podvodníčkovia, ktorí sa vždy chceli dostať k bohatstvu, ale keď sa im to nakoniec podarilo, tak ho dali tým, ktorí to skutočne potrebovali. Každý film sa končil hromadnou bitkou, na ktorú som sa tešil najviac, duo v nej vždy vymlátilo všetkých gaunerov.
Po rokoch som si uvedomil, že čaro tých filmov spočívalo vlastne v tom, že Bud Spencer a Terence Hill sa vždy postavili na stranu dobra, a to často aj proti svojej vôli. Nemohli, skrátka, dopustiť, aby „padouši“ terorizovali normálnych ľudí, a tak nakoniec dobro vždy zvíťazilo nad zlom. Ale takí sme vlastne všetci, aj my musíme pohýbať svojimi zadkami, aby sme spravili niečo dobré.
Prepáčte, je noc, pred chvíľou som prišiel z krčmy (Island!), ale správa, že Bud Spencer v pondelok zomrel, ma chytila za srdce. Vďaka, Bud! Za všetko!
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.