aktuálny spor mojich dvoch priateľov, Martina Mojžiša s Vladom Burjanom, či je smutná chyba, alebo naopak, užitočná cnosť prijať post poradcu ministra Plavčana, nie je jediný dôsledok povolebného rozhodnutia Mostu a Siete. Táto dilema postupne zasahuje médiá aj celú reformnú scénu.
Hneď na úvod poviem, že Vlado Burjan je skvelý človek a ani na okamih nepochybujem, že jeho pohnútky sú pozitívne. Vlado nie je karierista typu Boreca či Lajčáka, ani nikdy „pragmaticky“ nehájil Smer ako, povedzme, Martin Filko. Naopak, Vlado sa voči moci vyjadruje veľmi ostro vždy, keď cíti nefér hru, a profesijne múdro vždy, keď vidí rozhodnutia škodlivé pre vzdelanie našich detí.
Preto keď vidím ministra Plavčana, nejde mi s Vladom nijako dokopy. Nielen minulosťou, v ktorej bol Plavčan zodpovedný za rozriedené vysoké školy a v ktorej tiež veselo a mimo zákona požičiaval zo štátneho súkromnej firme, v ktorej pracovala jeho žena. Už len toto mala byť úplná diskvalifikácia pre post ministra školstva, ktorý je z logiky názvu vzorom našim deťom. Čo o spravovaní tohto štátu komunikujeme študentom tým, že ich ministrom je práve Plavčan? Akých voličov si tým vychovávame?
„Vlado Burjan je skvelý človek a ani na okamih nepochybujem, že jeho pohnútky sú pozitívne.“
Ešte menej mi ide dokopy Vladov a ministrov intelekt a pohľad na svet. Veľmi som sa snažil pochopiť, prečo sa ministrom vlády, ktorá vraj zachraňuje naše civilizačné európanstvo, stal práve Plavčan. A na nič iné, než že s eurofondovým Erikom Tomášom musel byť na ministerstve ešte chabejší duch, som neprišiel. Všimnite si výraz, vyjadrovanie a body language ministra – a zistíte, o čom hovorím.
Ale ani tristnú minulosť ministra, ani zjavný deficit v rozmere ducha nepovažujem za kľúčový dôvod, prečo by nemali ľudia ako Vlado Burjan pomáhať tejto vláde vylepšovať naše školstvo. Tento spor je oveľa hlbší. Týka sa stále rastúcej množiny expertov, zasahuje do samotnej povahy politiky – a od jeho výsledku závisí budúcnosť tohto štátu. Je to spor medzi nádejou a rezignáciou a tiež spor medzi štandardnou politikou a jej ničením, a to so všetkými kotlebovskými dôsledkami.
Štandardná politika je konfliktom osobností, ideí a riešení. Ale ak smerujeme k stavu, v ktorom nezáleží na tom, či strany majú nejaké riešenia, pretože po voľbách im v tom pomôžu experti pokojne aj z opačných táborov, ničíme si novembrovú demokraciu a ohrozujeme vlastnú slobodu. Smer dlhodobo nemá žiadne riešenia pre zdravotníctvo a školstvo, teraz už nemal ani len volebný program. Ale načo by ho mal, keď po voľbách pomôžu experti, nie? Toto ma trápi, Vlado, pretože skutočný cieľ Smeru, prospech z uneseného štátu, môže aj vďaka druckerovským, filkovským a už aj tvojim výpomociam pokračovať.
A potom – ak si vzal poradcu u nehodného ministra, čítam to tak, že chceš úprimne pomôcť školstvu, no väčšej zmene už neveríš. A to je pre mňa jadro sporu. Ak pomáhaš tejto vláde, odďaľuješ okamih, keď dostatočnému počtu ľudí dôjde, že Slovensko potrebuje niečo celkom iné. Nie je to trochu rezignácia?
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.