náš časopis je dlhodobo kritikom toho typu európskej integrácie, ktorý neberie ohľad na realitu a záujmy členských štátov EÚ. Boli sme kritickí k silovému pretláčaniu príliš ambicióznych integračných zmlúv z Nice aj Lisabonu a narastajúca nedôvera ľudí k Bruselu ukazuje, aký veľmi ideologický a málo realistický je stále konštrukt európskeho občana. Kritizovali sme aj príliš rýchle a príliš široké zavedenie eura – a príklad Grécka už ukázal, aké veľmi nerozumné bolo aj toto integračné rozhodnutie. Napokon, nemali sme a stále nemáme dôveru ani k európskemu riešeniu finančnej krízy masívnym tlačením peňazí centrálnou bankou a eurovalmi, pretože ich považujeme za dlhodobo neudržateľnú náhradu potrebných reforiem európskeho sociálneho štátu. Tu priznávame, že zatiaľ sa škodlivosť centrálnych riešení neprejavila tak rýchlo, ako sme očakávali – a v skutočnosti budeme radi, ak by sme sa v tom úplne mýlili.
Na druhej strane je .týždeň od začiatku hlasným kritikom egoizmu národných štátov, ktorý nevidí záujem celku a nie je preň ochotný čokoľvek obetovať. Hovorím o všetkých podvyživených národných rozpočtoch na obranu, hovorím o férovejšej poľnohospodárskej politike, blokovanej sebeckým záujmom Francúzska – a hovorím o riešení utečeneckej krízy.
Bolo krátkozraké a pre európsky celok škodlivé, ak napríklad Slovensko odmietlo ukázať solidaritu s preťaženým Nemeckom dobrovoľným prijatím tisícky utečencov. A je úplne detinské, keď sa štáty strednej Európy spoločne „prsia“, ako ukážu Merkelovej, že neustúpia ani o krok. Ustúpiť, samozrejme, nikomu nemusia, ale stratiť európsku váhu isto môžu. Angela Merkel predsa nechce veľa, stačil by aspoň skromný prejav spolupatričnosti k jej snahe a ochote Nemecka udržať Európu citlivú k ľuďom v núdzi. V tom stojíme plne za nemeckou kancelárkou.
Lenže to, s čím aktuálne prišla Európska komisia (a je takmer vylúčené, aby to bolo bez vedomia lídrov Nemecka a Francúzska), je v necitlivosti podobné k višegrádskemu postoju. Ak sú európski lídri v čase nárastu národných extrémizmov schopní navrhnúť bláznivé sumy kvázipokút za jedného neprijatého utečenca, potom iba ukazujú, ako veľmi sú odtrhnutí od reality európskych štátov a ako málo im na živote a náladách ľudí záleží.
Takto sa znovu ukazuje zvláštna vec – necitlivosť členských štátov EÚ k záujmu európskeho celku ide ruka v ruke s necitlivosťou mnohých lídrov onoho celku k záujmom členských štátov.
Európska únia by stále ešte mohla byť užitočným projektom slobody a spolupráce. A napriek niektorým trendom stále ešte aj priestorom pre civilizáciu slobody a zodpovednosti. Ale ak nám bude chýbať vzájomná citlivosť, ako to ukazujeme my z Višegrádu vo veci utečencov a euroodpoveď pokutami, slobodu vytlačí nedôvera a spoluprácu nahradia možno až extrémne riešenia. A za rohom je Rusko.
Euroskeptici aj eurooptimisti, brzdime trochu.
Viac si o téme môžete prečítať v aktuálnom vydaní .týždňa.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.