je to môj kontinent, tak to cítim. Od bretónskeho Finistére na západe Francúzska až po... čo? Ural? Kaukaz? Užhorod? Akokoľvek, Európa pre mňa nie je iba geografická entita, stránka v atlase či učebnici zemepisu. A cítim vážne obavy o jej osud.
Všetko, čo sem napíšem, je myslené bez akejkoľvek nadradenosti či expanzivity namierenej voči ostatným. Nechcem nič a nikoho dobývať, ovládať. Toto (ne)rád prenechám iným, napríklad Putinovi. Keď som na Kryme deň po ruskej okupácii v marci 2014 stretol kozákov s hrdým transparentom „Kde sme my, tam je Rusko,“ zrejmým a jednoznačným, napadlo mi, že moja Európa, na rozdiel od Ruska, sa nezačína a nekončí tam, kde sa práve nachádza noha európskeho vojaka. A nielen preto, že nič také ako európsky vojak neexistuje. Zatiaľ.
„Prichádza dnes opäť fašizmus? Úprimne hovorím, že neviem. Prichádza však ťažká skúška, a my, obávam sa, v nej neobstojíme.“
S kolegami Lukášom Krivošíkom a Martinom Mojžišom sme do najbližšieho tlačeného vydania .týždňa pripravili hlavnú tému o Európe rozhádanej v otázke utečencov a kvót. Je to smutné čítanie. A žiada sa mi k nemu dodať niečo osobné. V už spomínanom Bretónsku, ktoré bolo kedysi považované za koniec (známeho) sveta, som v roku 1997 pripravoval reportáž pre český Reflex. Cítil som sa tam vždy dobre. V miestnej boulangerie som sa pekára spýtal, čo je za týmto „koncom sveta“, za horizontom Atlantiku. So smiechom mi odpovedal: „Ktovie, možno Socha slobody.“ Ale mojím domovom, ktorý som si osvojil, je aj nepokojný a bolesťou presiaknutý Balkán či Kaukaz a sú nimi tiež východné „krvavé územia“, ako o nich píše Snyder.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.