tá téma ma zaujíma už dlho. Kedysi to bolo pri akademickom písaní a selekcii zdrojov či pri výbere odporúčanej literatúry a vylúčení irelevantných textov. Dnes je to pri novinárskej práci, kde sa zas selektujú informácie a názory. Na našom fejsbúku tiež pravidelne mažeme neznášanlivé (a vulgárne) komentáre, napríklad pod najnovším dielom .pod lampou ich nebolo málo. Je však všetko toto cenzúra?
Literárna historička Beate Müllerová v jednom svojom staršom texte napísala, že „cenzúra je monologický“ fenomén, pretože nepripúšťa reč druhého. Jednoducho, chýba v tom dialóg. Popri cenzúre však hovorila aj o kánone, ktorý určuje, čo do určitého diskurzu ešte patrí a čo už nie. Lenže starosť o utváranie kánonu nie je to isté čo cenzúra, a tak Müllerová povie, že „v moderných (pluralitných) spoločnostiach sa ako kľúčová ukazuje mnohosť kánonov, ktoré v nej koexistujú“. Táto poznámka ma zaujala.
Ľudia sa totiž pohybujú v určitých komunitách, ktoré sa riadia nejakými „kánonickými“ pravidlami, normami, na základe ktorých celkom prirodzene niečo patrí a zas niečo iné nepatrí do okruhu ich záujmov, názorov, do ich kánonu, do ich sveta.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.