Prvou reakciou na prepadávanie žien, ktoré sa na prelome rokov odohralo v nemeckom Kolíne nad Rýnom, bol pokus neinformovať. Ak aj nie rovno ututlať, tak aspoň dosiahnuť, aby sa verejnosť nedozvedela o úplnom rozsahu násilia.
Lenže dnes už nie je jednoduché ututlávať niečo, čo sa naozaj stalo. Pravda vyšla najavo – a rozpútali sa hotové preteky v jej relativizovaní. Tie trvajú doteraz. Sociálne siete sú plné vyjadrení typu, „a ktovie, ako to naozaj bolo“, „stavím sa, že je to nejaká dezinformácia“, „ale veď sa to deje všade“, „prosím vás, ženy predsa obťažujú aj Nemci, Slováci“ (dosaďte si hociktorý tzv. väčšinový národ), „veď je to celosvetový problém“.
Je čistá pravda, že ženy sú denne terčom násilia na celom svete. O tom nemôže byť sporu. Ibaže tentoraz argumenty, že ženy sú napádané všade, diskutujúci nepoužívajú preto, aby na tento problém upozornili, aby bili na poplach a zvýšili u iných ľudí citlivosť voči utrpeniu žien. Práve naopak. Robia to preto, aby problém násilia na ženách zrelativizovali, aby vytvorili dojem, že vlastne nie je až taký závažný. Napokon, ľuďom je ľahké podsunúť ilúziu, že keď sa nejaká krivda deje všade, tak je to vlastne norma a netreba sa nad ňou rozčuľovať.
„Liberálne zmýšľajúci sa od tej silvestrovskej noci v Kolíne nad Rýnom často správajú pokrytecky.“
Najväčším šokom je to, že takto sa vyjadrujú ľudia z liberálneho brehu, ktorí mali donedávna plné ústa ľudských práv a aj práv žien, mnohí z nich sa hlásili k feminizmu. Teraz sa ocitli pred dilemou, pretože majú dojem (mylný), že práva žien sa v Kolíne nad Rýnom ocitli v akomsi konflikte s právami menšín. A odrazu už pre nich nie je dôležité brániť ľudí pred násilím (akýchkoľvek ľudí, bez ohľadu na pohlavie, farbu pokožky, vierovyznanie či sexuálnu orientáciu). Radšej budú mlčať alebo relativizovať utrpenie obetí, len aby nebodaj niečím neprispeli ku xenofóbii. Samozrejme, niežeby hrozba xenofóbie nebola reálna. Ale naozaj sme kvôli tomu ochotní riskovať, že k obetiam, ktoré majú nesprávnu farbu pokožky (tentoraz bielu), budeme neľudskí? Zmeníme sa na spoločnosť, kde je hanbou hovoriť o násilí na ženách, kde sa za násilie majú hanbiť ženy, nie násilníci? Doteraz to tak bývalo v individuálnych prípadoch, ale dnes sme svedkami, ako sa celá skupina obetí dostáva pod tlak časti inštitúcií a médií, len aby o svojom utrpení mlčala. Je to návrat do sveta takého mentálne odlišného a nízkeho, z ktorého sme už, ako sme dúfali, dávno vyrástli. Ak trend zahanbovania obetí nezastavíme, môžeme rovno zabudnúť na to, že sme sa kedysi pokladali za civilizovaných.
Ale ani to, čo zaznieva z druhého brehu, toho neliberálneho, nevyvoláva optimizmus. Zrazu vstali noví obhajcovia žien, a sú to presne tí istí, ktorí by ešte nedávno každej obeti znásilnenia položili otázku, či si ten útok náhodou sama nevykoledovala (dĺžkou sukne, mejkapom, tancom, smiechom, vyberte si). Dnes títo takzvaní rytieri kričia: Bráňte ženy! No nerobia to preto, že by ich krivda voči ženám trápila. Zneužívajú ženy len ako príhodný argument, navyše argument s veľkým citovým nábojom, a pomocou neho vyzývajú do boja za svoju vec, a tá s toleranciou a rešpektovaním ľudských práv nemá nič spoločné. Odporcovia liberálnych hodnôt to majú o to ľahšie, že liberálne zmýšľajúci sa od tej silvestrovskej noci v Kolíne nad Rýnom často správajú pokrytecky a možno nechtiac, ale predsa vracajú túto spoločnosť do doby temna.
A komu tu ešte naozaj ide o práva žien? O ľudské práva?Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.