práve v ten deň nechala vo svojom písacom stroji rozpracovaný rukopis Súdu. Na papieri ostali len dve mottá: prvé pochádzalo od Marca Annæa Lucana, druhé z Goetheho Fausta. To prvé znelo: Victrix causa diis placuit, sed victa Catoni. Možno to preložiť približne takto: „Víťazstvá sa páčia bohom, zatiaľ čo vybojované Catonovi.“ No a význam tej vety spočíva v tom, že pre Cata bolo dôležitejšie dosiahnuť to, o čo bojoval, než sa tešiť zo slávy víťazstva. Je, skrátka, dobré pobiť sa o správnu vec nie preto, aby sme potom mohli chodiť ako pávy s plaketami, ale preto, aby sme sa pokúsili dosiahnuť želanú zmenu. Bez ohľadu na to, či v tom zápase uspejeme, alebo nie. Taká bola vlastne aj Arendtová.
„Jej tvrdenie je nadčasovejšie, čoho svedkami sme nepochybne aj my, a to nielen tvárou v tvár hrozbám terorizmu.“
Nemám v úmysle písať tu o jej – nepochybne zaujímavom – živote. To už urobili iní a urobili to lepšie. Chcem sa však dotknúť aspoň jednej veci, ktorá ma u nej aktuálne zaujala. V diskusii o legitimite násilia, ktorá sa konala 15. decembra 1967 v New Yorku a na ktorej Arendtová debatovala s Noamom Chomskym či Susan Sontagovou, uviedla: „Vo všeobecnosti násilie vždy povstáva z nemohúcnosti. Je nádejou tých, ktorí nemajú nijakú moc (nijaký súhlas ani podporu ľudí), že za ňu nájdu náhradu – a táto nádej je podľa mňa márna.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.