Logikou nutnosti rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov sa zaoberať netreba – o tej dostatočne jasne vypovedá doteraz existujúce Belgicko, Quebec v rámci Kanady, Katalánsko v rámci Španielska, atď. Ale možno má zmysel spomenúť jeden dôsledok tohto rozpadu, ktorý sa zvykne prehliadať.
Tento rok som bol 28. októbra v Prahe. Bol som tam pozvaný na konferenciu TEDx, ktorá nemala nič spoločné s výročím. Spolu so mnou tam bola aj moja žena a naša najstaršia dcéra, ktorá v Prahe študuje. Konferencia prebiehala na Novej scéne Národního divadla a ja som bol prekvapený, koľkí ľudia v zákulisí boli Slováci. Zdalo sa mi, že tvoria tretinu, možno až polovicu organizačného výboru. Z trinástich rečníkov bolo šesť Čechov, štyria Slováci. V hľadisku (ale aj na uliciach či v metre) bolo tiež toľko Slovákov, že sme si to nemohli nevšimnúť ani my, ktorí nerobíme medzi Slovákmi a Čechmi absolútne nijaký rozdiel.
Po rozdelení Československa jednoducho začalo hlasovanie nohami a ako to dopadlo, to je prinajmenšom v Prahe a Brne veľmi zreteľné. Ako povedala moja žena Saša: „Československo nezaniklo, Československo sa zmenšilo."
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.