Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Je sa čoho báť

.marína Gálisová .názory

„Ty sa nebojíš?“ Túto otázku dostávam často. Strach je tuším znovu deliacou čiarou. Aj za komunizmu sa niektorí báli a iní nie. A pokiaľ ide o mňa, teraz sa bojím. Je sa čoho.

Marína Gálisová

Prežili sme skok z jednej doby do druhej. Z doby, v ktorej skoro o nič nešlo, rovno doprostred dejinných procesov. Nič príjemné to nie je. Navykli sme si totiž žiť s prívlastkami post-, ktoré zneli upokojujúco, lebo vyvolávali dojem, že všetko dôležité a dejinotvorné – ale aj všetko zlé, tragické a šialené – sa už stalo. Postkomunizmus bol síce chaotický, plný korupcie, násilia a zlomov, ale aj tak sme viac-menej brali ako samozrejmosť, že žiadny návrat do minulosti už nebude.

Koniec dejín, hoci už nespočetnekrát dementovaný, nás učičíkal – už bude len dobre. Alebo aj zle, ale tak v malom, skleníkovo, takmer idylicky zle... Pretože je to už okej, komunizmus sme zvrhli (ako dobre znel ten plural majesticus, ktorým sa mohol takmer každý pasovať za bojovníka proti zlu, aj keď proti nemu nepohol prstom), nastolili sme trhovú ekonomiku (ako dobre to znie, keď je jasné, že z tej našej kvázitrhovej najväčšmi tučnie štát a jeho vyvolení), vstúpili sme do Európskej únie (nielenže sme ju nedokázali posunúť k lepšiemu, ale aj to pozitívne, čo v nej je, opľúvame), priklonili sme sa k slobode (ani nevieme, čo to je, a proti bruselskému socializmu tu najviac vreštia naši vlastní socialisti, červení aj hnedí, ktorým bruselské socialistické peniaze vôbec nesmrdia).

„Dohrmotali vojny, ktoré nie sú také vzdialené, ako mnohí dúfali.“

Celkovo sme si pripadali viac-menej v pohode, ale najmä sme mali ten luxus, že sme riešili domáce problémy. Pár jedincov najviac trápili lajfstajlové voľby, či mať bradu alebo nie, či byť paleo alebo vegán, niekto sa realizoval v miestnom záhradkárskom spoločenstve, ďalší dobrovoľníčil, čoraz viac ľudí recyklovalo, stále dosť veľa z nás úzkostne počítalo, ako vyjsť od jednej výplaty k druhej, a popri tom sa žilo so všetkým, čo k tomu patrí, a toho je neraz fakt dosť. Radosti a starosti (relatívne) civilizovanej spoločnosti.

Načo by nám v tom celom boli globálne posuny?

Lenže ony sem prišli. Dohrmotali vojny, ktoré nie sú také vzdialené, ako mnohí dúfali. Prichádzajú ľudia, ktorí do Európy prinášajú svoje utrpenie, túžby, nádeje, ale konflikty, kultúru a názory, s ktorými sme sa donedávna takmer vôbec nemuseli zaoberať. Doba post- sa skončila. Koniec dejín? Ani omylom. Stane sa nám toho viac, než chceme.

Len sa bojím, že na to nie sme pripravení. Odvykli sme si riešiť závažné otázky, a keď sa zoči-voči faktom musíme pýtať, kam to tu celé vlastne smeruje, iba habkáme. Nedochádza nám, že to, vďaka čomu sme sa pár rokov mohli venovať recyklovaniu, vegánčeniu, pestovaniu, dobrovoľníčeniu a plánovaniu rozpočtov svojich domácností, sa možno rozpadá. Priamo pred očami nám pláva preč spoločnosť, ktorá je jediná schopná dať ľuďom nie istoty, ale aký-taký fungujúci rámec, v ktorom môžu realizovať svoj život – spoločnosť založená na liberálnych slobodách.

„Bojím sa, že onedlho tu nebude nik, kto pripomenie, že liberálne slobody musia byť základom slušnej spoločnosti.“

Liberálne slobody sú dnes pod paľbou zo všetkých strán. Sloboda jednotlivca konať tak, aby nezasahoval do slobody iných jednotlivcov, je vysmievaná zľava ako neoliberalizmus, sprava ako voľnomyšlienkarstvo. Zľava je kritizovaná ako ilúzia povýšeneckého Západu, ktorá sa predsa nedá žiadať všade a od každého, tak na ňu radšej zabudnime, nie? Sprava je vyhlasovaná za bezpečnostné riziko, lebo veď časy sú zlé, tak aká sloboda, zomknime sa, bratia, radšej okolo nejakého vodcu, ktorý chápe, čo ľudu treba. Zľava je sloboda okliešťovaná najrozličnejšími reguláciami a nariadeniami, ktoré riešia čiastkové problémy a údajne pomáhajú, v skutočnosti však uberajú zo slobody – pritom ona jediná umožňuje vôbec realisticky uvažovať o pomoci a aj ju uskutočňovať. Sprava je to viac-menej to isté, len regulácie sú určené na ochranu iných spoločenských skupín.

Bojím sa, že onedlho tu nebude nik, kto pripomenie, že liberálne slobody musia byť základom slušnej spoločnosti. A len toto – jedine toto – je dôvodom, pre ktorý vo mne dnes príchod utečencov, prinášajúcich svoju kultúru, vyvoláva okrem ľudského súcitu a túžby pomôcť aj obavy. Lebo naše vlastné vedomie slobody je už dnes príliš slabé. A nájde sa niekto, kto tu aj po pár rokoch dôrazne povie, že ženy sú skrátka rovné mužom – vo všetkých sociálnych, etnických a náboženských skupinách, nielen v tých, kde je taká mienka väčšinová? Nájde sa niekto, kto povie, že homosexuáli nesmú byť prenasledovaní ani v tých sociálnych, etnických a náboženských skupinách, ktoré prišli z prostredia, kde je homosexualita ešte aj dnes väčšinovo považovaná za zločin? Alebo sklopíme oči, budeme sa tváriť, že nevidíme?

Bojím sa, že slušná časť spoločnosti to tak urobí. Aby nevyzerala neslušne. A tá neslušná zosilnie, ak prenecháme riešenie podobných otázok iba jej. Zatiaľ jej ich slušná spoločnosť prenecháva.

Z rôznych extrémistických demonštrácií proti „islamizácii“ slušnému človeku behá mráz po chrbte. Lenže takéto demonštrácie by neboli, prípadne by boli bezvýznamné a smiešne, keby existovala istota, že západná liberálna spoločnosť je dosť silná, aby slobodu obhájila. Tá istota neexistuje, namiesto nej panuje strach, a zo strachu silnie hnedý suterén. Už sa dvíha, šplhá sa na vyššie poschodia, veľmi jasne to vidieť. Nielen zoči-voči Kotlebovi a jeho obdivovateľom, badať to aj na znepokojivom množstve iných, pre ktorých je už aj tento fírerko „mainstream“ a „ovca“. Hnedý suterén sa spája so suterénom červeným a spoločne utekajú v ústrety putinovskému východu, od ktorého očakávajú spásu (alebo skôr pragmaticky odrobinky moci).

Slušná spoločnosť o tom mlčí. Akoby sa hanbila pripomínať, že len liberálne slobody – a povinnosť rešpektovať ich – ju robia slušnou. O liberálnych slobodách mlčia ľavičiari, aby nevyzerali ako nejakí „neoliberáli“. Mlčia o nich aj konzervatívci, aby nevyzerali ako ľavicoví liberáli. Tých pár ľudí, ktorí o nich ešte hovoria, potom okrikujú z jednej aj druhej strany, nech so svojimi akademickými abstrakciami niekam zalezú.

Lenže keď sa mlčí, ticho začínajú vypĺňať hlasy zo suterénu. Nie sú síce ničím iným ako hroznou paródiou na normálny politický diskurz, no koho to bude ešte po pár rokoch zaujímať, ak prehlušia všetko ostatné?

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite