Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo som napokon pochodovala za život

.eva Čobejová .názory

Nebola som presvedčená o tom, že bol dobrý nápad zvolávať po dvoch rokoch od Košíc ďalší Národný pochod za život. Bola som presvedčená o tom, že takéto dôležité podujatie treba zvolávať iba vtedy, keď je potrebné, aby bolo počuť silný hlas kresťanského Slovenska.

Eva Čobejová

Keby napríklad bolo aktuálne schválenie povinnej sexuálnej výchovy alebo sa rušilo vyučovanie náboženstva v školách, alebo keby boli postihovaní lekári odmietajúci robiť potraty či keby parlament schvaľoval manželstvo pre homosexuálov. Nič také však momentálne nie je výsostne aktuálne. Pochod za život mal preto iba demonštrovať radosť kresťanov zo života, ktorý sa začína počatím a končí prirodzenou smrťou.

Preto som mala vážne pochybnosti, či pôjdem pochodovať a či je to vôbec dobrý nápad. V mojom okolí som cítila podobné rozpaky. Ísť, či neísť? „Veľký festival života,“ tak promovali organizátori druhý, tentoraz bratislavský národný pochod za život. Verejne demonštrovať radosť zo života? Môže toto naplniť námestie? Ukázalo sa, že áno.

Bolo veľmi zaujímavé sledovať, aké spoločenstvo sa stretlo v centre Bratislavy. Bola to mimoriadne pestrá vzorka – áno, boli tam aj mladí muži v zelených tričkách s nápisom Ľudová strana Naše Slovensko, bola aj vlajka Slovenskej pospolitosti, bol tu aj úsmevy rozdávajúci Igor Matovič, či istá podivná televízna celebrita. Ale to boli okrajové záležitosti.

Absolútnu väčšinu pochodujúcich tvorili úplne obyčajní ľudia, zväčša mladí, alebo mladé rodiny s kočíkmi, ktorí naozaj dávali najavo radosť. Zo svojej rodiny, detí, pekného počasia a najmä z pocitu spoločenstva, ktoré neuznáva umelé potraty a vyznáva hodnoty rodiny. A je ochotné všemožne pomáhať ženám či rodinám, aby nevolili cestu zabíjania nenarodených detí.

Ten sprievod bol farebný, veselý, pestrý. Videla som mužov s ostro rezanými tvárami, ktorí prišli pochodovať až zo Žakoviec, konkrétne z Kuffovho Inštitútu Krista Veľkňaza zo Žakoviec. Fascinovali ma plaché mariánske sestry v bledomodrých habitoch, ktoré prišli zo svojho kláštora v Drienovci a aj počas pochodu sa venovali najmä modlitbe.

Fascinujúci boli dvaja mocní muži zo Spišskej diecéznej charity, ktorí statočne zápasili s vetrom, aby udržali svoj transparent odmietajúci genderizmus. S veľkou radosťou kráčala skupinka mladých spod Tatier s nápisom „Život je cool“. Neprehliadnuteľný bol transparent Smrdáky za život.

Nemohli chýbať Lendačania, ktorí vraj prišli na piatich autobusoch, lebo – ako vieme – s pevnou vierou tejto dediny si ani komunisti nevedeli dať rady. A samozrejme nechýbali ani Oravci, v bielych tričkách Orava za život sa nedali prehliadnuť. Veľmi sa mi páčili elegantní skauti s modrými šviháckymi baretami. Vedľa mňa chvíľu kráčali aj mladí ľudia rozprávajúci sa po anglicky a žasnúci nad tým, aké je to pekné a príjemné. Mladí brigádnici nemali vôbec rozpaky, aby pochodujúcich zabávali hudbou, spevom, tancom – bolo to také príjemne uletené. Bolo v tom naozaj veľmi veľa radosti, spontánnej, prirodzenej, sebavedomej.

Nebola som si istá, či pôjdem pochodovať, ale to spoločenstvo plné radosti bolo veľmi príťažlivé. Odpochodovala som si to celé a keď sa pred Kostolom najsvätejšej trojice pochod končil, aj mi bolo ľúto, že je koniec. To, čo sa organizátori usilovali bratislavskému pochodu dať ako do vienka: radosť zo života, sa napokon podarilo. Tej radosti tam napokon bolo veľa. A myslím, že to nielen mňa naozaj veľmi a príjemne prekvapilo.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite