Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nepohoda

.martin Mojžiš .názory

V sobotu večer som sa na Pohode rozprával s dvoma členmi známej slovenskej kapely. A potom s inými dvoma. Svorne tvrdili, že sa medzi sebou dosť hádajú.

Martin Mojžiš

Krízy v hudobných skupinách nie sú ničím nezvyčajným. Aj v iných skupinách. Blbé je, že v poslednom čase sa vyskytujú príliš často v kapelách, ktoré tu dlho predstavovali ostrovčeky pozitívnej normálnosti. Je smutným faktom dnešných dní, že ani v týchto skupinách už nie sú krízy ničím nezvyčajným. Nezvyčajné je hádam len to, aké sú tie krízy zvyčajné.

Čo sa to vlastne deje? Prečo sa hádajú a neraz aj rozpadajú partie, ktoré spolu vydržali tak dlho a ktoré vždy predstavovali to lepšie Slovensko? Koľko ešte musí vzniknúť nových politických strán a nových redakcií, kým sa to celé zastaví? Čo môžeme urobiť preto, aby sa to zastavilo? A treba to vôbec zastavovať?

Jedna možná odpoveď je, že ide o prirodzený proces, o únavu z dlhého spoločného putovania, a že sa s tým vlastne nedá robiť nič. Lenže ak je tých prirodzených procesov akosi neprirodzene veľa, potom možno treba hľadať ďalej. A ak existuje nejaký spoločný menovateľ všetkých týchto kríz, potom asi stojí za námahu pokúsiť sa ho nájsť.

Domnievam sa, že týmto spoločným menovateľom by mohla byť vzájomná strata dôvery a lojality. Žijeme v ekonomicky aj politicky nie veľmi šťastných časoch a mnohé rozhodnutia, ktoré zvykli prinášať úspechy, dnes prinášajú akurát tak nové problémy. Ficovská stabilita je stabilitou zradného močiara s jedovatými výparmi, v ktorom môže každý pohyb viesť nie k zlepšeniu, ale k zhoršeniu situácie. Lídri hudobných skupín, politických strán či malých redakcií sa však musia stále rozhodovať o ďalších ťahoch a pohyboch. Mnohí z nich berú celú ťarchu týchto rozhodovaní na seba a prestávajú sa radiť s tými, s ktorými sa v lepších časoch radili.

Dôvody môžu mať ušľachtilé aj menej ušľachtilé, v každom prípade to však u ich starých spolupútnikov vyvoláva pocit, že líder im dôveruje čoraz menej. Dôverovať šéfovi, ktorý nedôveruje vám, je však pomerne náročné, a tak sa pôvodná dôvera k nemu tiež pomaly vytráca. Nuž a šéf, ktorý začne pociťovať stratu dôvery starých psov, im začne dôverovať ešte menej. V tejto špirále rastúcej nedôvery sa líder buď obklopí mladými puškami, alebo ostane čoraz osamelejší a zatrpknutejší. Jedno aj druhé je živnou pôdou pre ďalší rast vzájomnej nedôvery a postupnej erózie lojality.


Čo s tým? Kamarátom z onej hudobnej skupiny by som poradil, nech neblbnú. Nech si uvedomia, čo všetko je v hre, a nech s týmto vedomím idú ďalej. Pripadalo by mi to síce ako triviálna, ale predsa len užitočná rada. Lebo čo iné sa dá v tejto nepohode robiť?

Iná možnosť je nerobiť nič. Môžeme sledovať, ako sa nám ďalej budú veci rozpadať pred očami, a dokonca môžeme k tomu rozpadu každý svojou troškou prispieť. Alebo sa tomu môžeme postaviť. Myslím, že sa to dá. Myslím, že je to potrebné. A myslím, že to môže byť poučné. Dôverovať aj vtedy, keď z druhej strany úplnú dôveru nepociťujeme, byť lojálni k druhým aj vtedy, keď nie sme si celkom istí ich lojalitou k nám – až to je skutočná výzva. Držte sa, kamaráti, aj my sa budeme snažiť.


Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite