Frešov podrazácky návrh a následné zvolenie Ficovho kandidáta Mitríka za šéfa NKÚ sú iba posledné dozvuky tejto strany, z ktorej už všetci ako-tak príčetní politici stihli odísť a ktorá sa, dúfam, definitívne prepadla pod hranicu zvoliteľnosti. Nehovorím to s radosťou ani so škodoradosťou, je mi to ľúto. Považujem za trápne, kam až SDKÚ-DS dospela. Aj s Kaníkovou „názorovou platformou“, aj s adlátusmi ako je Košičan Novotný alebo Nitran Ščurka. A dúfam, že celá zvyšná opozícia túto stranu skutočne vyčlení do karantény a Freša do izolácie, ako sa zastrájali, aj keď už humbuk okolo NKÚ utíchne.
Aby bolo jasné, s mnohými výhradami voči Dzurindovej politike súhlasím. Bol to on, kto cynicky pohltil pôvodne autonómne pravicové strany. Tie vytvorili SDK – ako koalíciu, nie ako jednu stranu. V tomto časopise o tom často písal Štefan Hríb. Odporné sú mi kauzy uplácania novinárov, vláčikov, skupinky a iné. Aj keď, Fico má na krku rádovo inú korupciu, ale s ním sa azda nebudeme porovnávať. Napriek tomu všetkému si myslím, že SDKÚ-DS si zaslúži rešpekt za roky 1998 až 2006, kedy „Miki a spol.“ vytiahli túto krajinu z mečiarovského bahna naspäť do civilizácie. Argument, že na ich mieste by to v časoch reformného nadšenia dokázal každý politik, ktorý by bol pri moci, podľa mňa neobstojí. Chcelo to odvahu, talent a samozrejme vytrvalosť. Najmä preto bola SDKÚ-DS dlho aj moja strana. Dnes si vyčítam, že príliš dlho.
Napokon začali intrigovať voči vlastnej premiérke a výrazne prispeli k pádu jej vlády. Od tej doby sa nestačím čudovať. Istou šancou na reparát ešte bola možnosť voľby Lucie Žitňanskej za šéfku. Profíci na politický marketing sa aj tu osvedčili a prepásli poslednú šancu zachovať SDKÚ-DS tvár. Nedávne televízne vystúpenie Freša, ktorý v diskusnej relácii v priamom prenose arogantne skákal do reči moderátorke, poučoval ju ako malú školáčku a klamal, že nerokoval s Ficom o Mitríkovi, je už iba epilóg. Podobne ako výrazné poslanecké absencie Dzurindu a Mikloša, ktorí sú síce platení zo slovenských daní, prednosť ale dávajú tomu, že radia na Ukrajine. Viac absencií na hlasovaniach ako oni má, čuduj sa svete, župan Frešo.
Vlastne je to dramatický oblúk, ako v divadle. Strana sa iba vrátila tam, odkiaľ vytiahla Slovensko v roku 1998. Teda k marazmu. S jedným rozdielom. Vtedy hrozila bieloruská izolácia celej krajine, dnes iba zopár posledným oddaným.
Zbohom!
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.