Miro Žbirka zažil v polovici 60. rokoch obrovskú slávu prvej skupiny Deža Ursinyho Beatmen na vlastnej koži. Po jej rozpade Dežo zakladá ambicióznejšiu kapelu Soulmen aj s Fedorom Frešom, na ktorú začiatkom 70. rokov nadviazal artockovým zoskupením Provisorium. Neskôr sa venuje filmu a stretáva básnika a budúceho textára Ivana Štrpku.
Miro Žbirka (spevák): "Vždy, keď si spomeniem na Deža, vybavia sa mi jeho Beatmeni, a hlavne skladba Let's Make A Summer. Bolo to obdobie polovice šesťdesiatych rokov, keď sme prvýkrát mali na Slovensku skupinu, ktorá reflektovala éru The Beatles. Beatmeni boli pre mňa prvým impulzom, ktorý som dostal od domácej hudobnej scény. Keď som bol chlapec, spomínam si na moje nadšenie, keď som videl v novinách ich fotografiu, ako sedia na hojdačkách s beatlesáckymi účesmi a oblekmi. Vnímal som ich vo veku, keď som ešte nemohol chodiť na ich koncerty. Potom si spomínam, ako Beatmeni sprevádzali britskú kapelu Manfred Mann, čo bolo v tej dobe úplne nepochopiteľné, že hrajú v Bratislave, pretože „Manfredi” boli doma na úplnej špici."
Fedor Frešo (basgitarista Soulmen): "V Soulmene Dežo zužitkoval všetko, čo sa naučil s predchádzajúcou kapelou Beatmen. Vedel presne, čo chce. Rozhodli sme sa, že v Soulmene budeme vo veľkom spievať. Na skúškach sme sedeli pri klavíri a pracovali najprv len na vokáloch. Mali sme k dispozícii len tri hlasy, takže to muselo byť stopercentné. Bolo to pre mňa niečo nové, ale nebránil som sa. Až potom sme naspievané party spojili s inštrumentálnymi. Iné kapely brali vokály na ľahkú váhu, no my sme ich brali smrteľne vážne, pretože sme milovali Beatles, Cream alebo Beach Boys, ktorí vedeli nádherne spievať. Verili sme si a boli sme veľmi prekvapení, keď sme prišli do štúdia a nezahrali sme to hneď na prvý pokus perfektne. Dežo hneď uvažoval o rozpade a obviňoval kapelu, že je slabá. Až neskôr sme zistili, že tak sa vôbec nenahráva. Nahrávacia epizóda bola vlastne akýmsi začiatkom konca pôvodnej zostavy kapely. Soulmen bola koncertná kapela, ktorá nikdy nehrala na tancovačkách. Dežovi dokonca prekážalo, že počas koncertu vo V-klube ľudia chodili po chodbách. Chcel preto zrušiť celý koncert."
Ivan Štrpka (básnik a dvorný textár Deža Ursinyho): "Prvýkrát som si ho všimol v rámci jeho veľkej pubertálnej slávy s Beatmenmi, ale až album Provisorium ma presvedčil, že stojí za to sa s ním baviť. Dežo si dávno myslel, že je len málo ľudí, ktorí stoja za to, aby s nimi trávil čas. Tak sa začala naša spolupráca: zistili sme, že sa máme o čom rozprávať a že dokážeme spolu vydržať. Najprv som sa s ním len zdravil v krčme a pozerali sme sa na seba spôsobom, že „čo ty, čo sa nadrapuješ". (Smiech.)
Marcel Daniš (basgitarista, člen prvej zostavy skupiny Provisorium): "Bol to nonkonformný človek. V myslení, v spôsobe tvorby a vo všetkom, čo robil. Dával najavo, že sa nechce podobať na žiadne väčšinové vzory, akými boli Beatles alebo Rolling Stones. V dobe, keď sa nosili kvetované košele a oranžové nohavice, on obliekol skupinu do šedivých pulóvrov a publikum v Lucerne zaujal iba svojou zvláštnou hudbou. Jeho prvá skupina Beatmen mala výnimočné postavenie v tom, že bola šitá na mieru podľa Beatles a v rámci domáceho kontextu sa stretla s podobne hysterizujúcou odozvou ako Chrobáci na druhej strane opony. Nasledujúca formácia Soulmen mala už osobitejšiu povahu, ovplyvnenú v tej dobe nekonvenčným prístupom skupiny Cream. Počnúc Provizóriom nasledovalo Dežovo pionierske artrockové obdobie, počas ktorého prešiel do úlohy osamelého bežca. Jeho prístup k hudbe sa zmenil, keď sa od anglicky spievaných textov prepracoval k slovenčine."
Ivan Štrpka: „Dežo chodil s Dušanom Mitanom na filmovú fakultu VŠMU a skúšali dať niečo dohromady. Zavreli sa na nejaký čas do bytu, v ktorom jeden z nich býval na podnájme, a vyprodukovali dohromady kratučký - hoci vynikajúci - text Vtáci. Najprv boli v pohode, že už to majú a stačí to už len dorobiť, ale Dežo stále hľadal človeka, ktorý by sa do toho s ním pustil. Dušan nebol ten typ, ten spriadal pavúčie siete vo svojich skvelých poviedkach. A tak mu odporučil mňa."
Jožo Barina (hudobník, The Meditating Four): "Dežo Ursiny mi vtedy vyčítal, že rocker nesmie spievať po slovensky, vraj tak przní rock and roll. Neskôr sám prišiel na to, že sa to dá. Vo Véčku si kľakol na kolená a vo veľkom štýle sa mi ospravedlnil."
Ivan Štrpka: „Na začiatku som mal voči spolupráci s Dežom vážne zábrany. On mal za sebou prudkú tínedžerskú slávu a hľadal niečo iné. Bol to však muzikant, ktorý už vtedy vedel oceniť ticho. Ja som zase vychádzal z princípu, že slová sú svet, ktorý je nehodnoverný a ľahko môže skratovať. Mal som pocit, že hudba si vystačí sama, necítil som potrebu vstúpiť do toho sveta, a už vonkoncom nie, že mám niečo otextovať. Dežo však nechcel nejaké žuvačky, niečo ľahké a rytmické, čo by sa mu dobre spievalo. Moje slová bral ako inšpiráciu. Hovoril: „Dej mi něco pro inspiraci." Niekto donesie pornočasopis, iní zas fľašku, niekto len tak sedí a škrabe sa za uchom. No a Dežo vzal do rúk moje texty a začal s nimi pracovať. Keď sme robili tieto reedície, narazil som na pesničku S privretými očami. Ide o takú lovestory, aj keď nie celkom otvorenú. Vtedy mi napadlo, že v tej nahrávke cítiť ťažké srdcia, ktoré by niečo chceli, ale zostali nenaplenené. Album Pevnina detstva sme robili štyri roky. Začali sme to robiť v roku 1974 a vyšlo to až v roku 1978. To boli roky Charty. My sme žili v tej nočnej fáze, kde spoločnosť vyzerala skôr ako noc než ako deň, ale išli sme ďalej a hľadali sme východisko. Aj Nové mapy ticha boli o tom, že existuje svet, kde je ticho, svet, v ktorom na ľudí nič hlušne neútočí.“
Pavel Daněk (basgitarista a manažér): "Zaujímavé však je, že na albumoch Provisorium a Pevnina detstva Dežo nehral na gitare. Až keď sme začali spolupracovať, teda na Nových mapách ticha, sa ku gitare vrátil a a Modrom vrchu hrá možno najkrajšiu gitaru vôbec. Aj Andrej Šeban neskôr hovoril, že takto nehral na gitare nikto. Dokonca Gábor Presser, ktorý Dežove platne dobre pozná, vždy oceňoval Deža ako gitaristu. On je „slowhand", nikdy nebol veľký technik, ale má krásny tón. O jeho gitarovej hre by sa dala napísať knižka. Ale všetky veci aj tak zložil na klavíri. Úplne všetky, vrátane muzikálu Neberte nám princeznú.“
Ivan Štrpka: „Druhý album mal pracovný názov Laurázia a trojka mala byť Pangea. Chceli sme sa dopátrať k tomu, odkiaľ vlastne pochádzame, kde vzniká to, čo cítime, že je pre náš život vnútorne nevyhnutné, a čo presahuje každodennú skúsenosť, ktorá bola na uliciach v sedemdesiatych rokoch taká neznesiteľne jednoznačná. Mohli sme písať protestsongy, ktoré by fungovali okamžite, ale my sme sa rozhodli ponoriť do sveta, ktorý sme považovali za náš a ktorý bol hlbší a dôležitejší. Keď sa mala začať nahrávať prvá platňa, prišiel do štúdia befel, že stop, pretože neboli schválené texty. Vraj sa v nich hovorí o nejakom divnom umelom svete, do ktorého sa uniká z reality. Texty boli pre nich úplne čudné, blúdili v nich. Nejaký mudrlant vtedy povedal, že „Gondvana je niečo ako tá, jak sa to volá, no Atlantída, ten kontinent, čo vlastne zanikol", že je to hnusný buržoázny vplyv na našu mládež, a prásk, bolo po trilógii. Pevninu detstva sme ale stihli nahrať. Názov nie je môj ani Dežov, nikdy som ho neprijal, ale už som sa s ním zmieril. Je veľmi literárny a nadnesený, ale musím vysloviť niečo pozitívne na adresu toho, kto ho vytvoril. Ten pán sa volá Ľubomír Feldek, ktorý bol vtedy ako básnik v komisii na schvaľovanie textov pre populárnu hudbu. Bol asi jediný, s ktorým sa dalo hovoriť, aj keď ja som odmietol, aj Dežo. No vyskočil nasrdený Jaro Filip, ktorý s Feldekom spolupracoval v divadle, a šiel s textami za ním a ešte v ten večer ho donútil, aby si to pozrel a napísal vysvetľujúci posudok, aby nám Opus povolil nahrávanie. On ten posudok urobil a okrem iných zmien navrhol názov Pevnina detstva, pretože Gondvanu oni nikdy nepochopia, lebo sú to podľa neho hovädá. Mal pravdu.“
V roku 1977 sa narodil jeho syn Kubo Ursiny. Po artrockových albumoch sa púšťa do obyčajných pesničiek. Jeho stálym bubeníkom sa stáva Ľubomír Stankovský. Mimo toho skladá piesne pre muzikál Neberte nám princeznú. Počas nežnej revolúcie vychádza album Momentky.
Jakub Ursiny (syn Deža Ursinyho a hudobník) : "Narodil som vo vile na Urbánkovej ulici v Bratislave, kde sme mali dva byty. V jednom sme bývali my a ten druhý pod nami sme prenajímali rôznym hudobníkom, jedným z nich bol napríklad Pavol Daněk. U nás sa stále váľali gitary, káble, chodil som na rôzne skúšky, ako dieťa som bol napríklad na skúške Mira Žbirku. Tatkove skúšky som ako dieťa ani nezažil, pretože on sa stále strácal, objavil sa a potom zmizol. Napríklad Pavol Daněk ma začal pripravovať na LŠU. Keď som mal šesť-sedem rokov, vytiahol som si tatkove platne, nazrel a založil ich späť. Tatkova hudba mi vtedy prišla až príliš zvláštna. Jeho hudbe som prepadol až neskôr.“
Ľubomír Stankovský (bubeník): "Hrali sme vtedy so skupinou Prognóza vo Véčku. Všimol som si, že prišiel aj Daněk a za ruku priviedol Deža. Postavili sa a počúvali. Na tú dobu sme boli kapela s perfektnou rytmikou a zakladali sme si aj na našich vokáloch. Ursinyho to asi oslovilo, pretože po koncerte za mnou prišiel Paľo so slovami „Dežo ti odkazuje, že my budeme spolu hrať“ - a bolo. Tam nebola diskusia, ale pokyn. Ako Miles Davis v Amerike."
Ivan Štrpka: "Dežovi aj mne vyhovovali viac dlhšie plochy. Keby boli inakšie časy, naša tvorba by asi smerovala k nejakému typu čudnej opery. No Dežo mal ambíciu prepašovať pesničky aj do rádia. Ja som to akceptoval a skúsili sme to. To sú albumy 4/4 a Bez počasia. Bez počasia bolo také obdobie, ako keby počasie ani neexistovalo. Divný stav, kde ľudia poriadne nefungujú.“
Ľubomír Stankovský: „My sme nikdy necvičili. Ani keď sme šli do štúdia. Myslím, že sme cvičili asi iba raz, pri platni 4/4. Potom sme pochopili, že to nie je o nič lepšie, ako keď necvičíme. Strata času! (Smiech.) Na koncerty sme tiež necvičili. Načo?! Dežo vždy hovoril, že to poznám, veď som to nahrával. On dokázal vyťažiť z muzikantov to najlepšie. My sme si rozumeli aj mimo hudby. Aj tak sme podstatný čas z nahrávania strávili v krčme. Bodovali sme, čiže pili panáky.“
Marie Rottrová (speváčka): „Najprv musím povedať, že muzikály nemám rada, nič mi to nehovorí, odmietla som niekoľko ponúk vystupovať v muzikáloch. Ja rada spievam pesničky, ktoré si sama vyberiem. Keď pristúpite na muzikál, musíte spievať to, čo vám vybral niekto iný. Ale vtedy mi Dežo Ursiny poslal kazetu s jeho hudbou a textami Jana Štrassera. Mne sa to veľmi páčilo, vzala som to kvôli tomu, že to bola veľmi pekná hudba. Akurát to bolo na mňa veľmi vysoko. Mám pocit, že na svoju dobu bol muzikál Neberte nám princeznú veľmi moderný. Netušila som, že to bude šláger, pretože u nás sa to vysielalo hádam len raz.“
Miro Žbirka: „Vždy, keď ma stretol, hovoril mi, že by rád so mnou niečo urobil. Až do momentu, keď sa ma cez produkčného spýtal, či by som neprijal hlavnú úlohu vo filme Neberte nám princeznú. Bolo to asi moje najľahšie rozhodnutie. Neváhal som. Dežo bol Dežo, vedel som, že čokoľvek robí, vždy to bude dobré. Viem, že som týmto rýchlym rozhodnutím ovplyvnil aj Mariku Gombitovú, ktorá ponuku tiež bez váhania prijala. K Dežovi sme mali takú dôveru, že sme si svoje spevácke party nepripravovali. Stretli sme sa v Divadle hudby, kde nám predspieval melódiu, a my sme to po ňom zopakovali. Nahrali sme to takmer na prvý pokus, bola to ľahká a príjemná práca.“
Ľubomír Stankovský: „Koncertov s Dežom bolo veľmi málo. Dokonca som mal pocit, že sa živému hraniu vyhýbal. Príliš ho to neťahalo. Neviem prečo. Pravdepodobne si nebol istý výsledkom. Napriek tomu, že navonok pôsobil veľmi sebavedome, vnútri bol bojazlivým človekom. Obával sa, že to nebude mať úspech, ale ono to úspech malo. To je, ako keď má niekto trému a nevie prečo. Okrem toho bolo zamestnaný na Kolibe, takže nemal na hranie veľa času. Nakoniec ani nemal spravené prehrávky, čo bolo vtedy povinné, aby sa dalo vystupovať. Aj to ho urážalo, že prečo by ho mal skúšať nejaký amatér, čo nevie hrať na žiadnom nástroji. Ako potom mohol vystupovať? No to bola úloha manažéra Pavla Daněka, ktorý bol námestníkom na Slovkoncerte. On to celé vybavil, aby kapela mohla hrať."
Ivan Štrpka: „Momentky vznikli náhodou. My sme pôvodne pracovali s Dežom na niečom úplne inom. No zrazu prišla ponuka z Opusu nahrať album. Dežo mi volal, že musí nahlásiť zoznam piesní. Mali sme takú pieseň, kde boli slová ako Dychtivé ruky, cudzie mestá. Ok, to je názov jednej pesničky. Ďalej čo? Slovo „deti". Ok, ďalšia pesnička sa bude volať Deti. Ďalej? No Deti a zase deti. Dobre, tak sa bude volať ďalšia. Takto sme vymysleli všetky názvy pesničiek na Momentky. Povedali sme si, že presne také pesničky zložíme, čo sa aj stalo. Potom prišiel Ten istý tanec, kde si Dežo napísal vlastné texty.“
Po revolúcii Miro Žbirka nahral Dežovu skladbu Let's Make A Summer na sólový album K.O. Dežo vydal prvý ponovembrový album Do tla. V jeho skupine sa objavujú mladé pušky – Andrej Šeban a Oskar Rózsa. Po rokoch sa v ňom prebudila túžba písať vlastné texty. Tak vznikol album Ten istý tanec. Koncom osemdesiatich rokov sa mu podarilo zahnať rakovinu, no choroba sa mu vrátila. Pred smrťou 2. mája 1995 ešte stihol nahrať album Príbeh a odohrať posledné koncerty.
Miro Žbirka: „Neskôr, keď som nahrával album K.O., som mu vzdal poctu tým, že som tam dal aj moju verziu Let's Make A Summer. Na tej pesničke sa mi vždy páčilo, že znie síce ako klasická sixtiesácka skladba, ale v tých disonantných dvojhlasoch má v sebe takú špinu, aká sa v hudbe začala používať až neskôr. Túto pieseň vás jednoducho baví spievať. Či si myslím, že by v tom čase vyhrala aj britskú hitparádu? To neviem posúdiť, ale som presvedčený, že keby som ju pustil môjmu anglickému producentovi, s ktorým som nedávno nahrával v štúdiach Abbey Road, určite by sa mu páčila. Krátko po vyjdení albumu sme sa s Dežom stretli, na čo mi povedal, že ho moja verzia Let's Make A Summer veľmi potešila. Je viac Dežových piesní, ktoré by som rád spravil – jednou z nich je napríklad Apple Tree In Winter, ktorá vyšla na albume Provisorium."
Andrej Šeban (gitarista): „S Dežom som začal hrať na na koncertoch k jeho albumu Do tla. Bola to skvelá skupina. Miky Škuta hral na piane, Viktor Hidvéghy na base, Emil Frátrik na bicích, plus Ostraváci, Kroczek na husliach a Březina na saxofóne. Ja som hral na synťákoch a gitare. Spomínam si na koncert v Prahe, kde som dostal od Deža veľkú lekciu. V Lucerne bola nejaká oslava revolúcie, boli tam všetci vrátane Havla a Pražského výběru. Hneď prvú skladbu sme zorali. Neskôr sme hrali Dávno som ťa nevidel, pomalú komornú vec, ale v sále bolo veľa opilcov, vládla tam bujará atmosféra a ľudia prestali počúvať. Bolo to dosť nepríjemné. Mladí chlapci dostali nervy, že čo teraz a pozerali sa na šéfa. Dežo sa ani nepohol a s úsmevom na tvári spieval. Vôbec ho to nerozhodilo. Bol to človek, ktorý stál na pódiu pevne ako socha. Vtedy som si začal uvedomovať, čo znamená autorská tvorba. Dežo si stál doslova za každou notou a slovom, aj keď mu ich písal Ivan Štrpka.“
Ivan Štrpka: „Začiatkom deväťdesiatych rokov som mal veľa práce v Kultúrnom živote, a tým aj menej času na texty pre Deža. Vtedy už bol chorý a začal konečne písať. Vždy niečo napísal, doniesol mi to a ja som to okomentoval, uložil do fascikla a hecoval som ho ďalej. On písal ako divý. Písal listy, dokonca napísal aj zopár prozaických textov, ktoré vyšli v Kultúrnom živote – napríklad výborná reportáž o zázračnom liečiteľovi, ktorý bol vtedy na Pasienkoch. Boli to dobre napísané veci, mal talent, ale básničky sa mu písať nechcelo. Podľa mňa je Ten istý tanec jeho najlepšou platňou – bol som spokojný, že sa to Dežovi podarilo.“
Ľubomír Stankovský: "Presne si pamätám, keď to naňho prišlo. Zavolal mi a povedal iba: „Lubo, stalo sa to!“ Nechápal som čo, ale myslel tým, že napísal svoj prvý text. Slová sú omnoho priamejšou cestou k vyjadreniu než hudba, ktorá síce môže vyvolávať rozličné emócie, ale nie je z nej jasné, čo chcel autor povedať. Ľudia chcú čítať príbehy. Keď sa mu to podarilo, bol ešte zdravý, ale viem, že predtým sa veľmi trápil, že mu to nejde. Bol múdry, prečítal množstvo kníh, a nevedel ten text napísať. Možno to ho zožralo. Keď to prišlo, už bolo neskoro. Navonok pôsobil ako silná osobnosť až kolos, ale vo svojej podstate bol krehký ako porcelánová soška. Toľko sa trápil, toľko hral toho hrdinu, že ten organizmus to už nezvládal. To je môj osobný pohľad, ktorý som nadobudol z našich neraz veľmi dôverných stretnutí. Samozrejme nie je tajomstvom, že Dežo v hojnej miere používal alkoholické nápoje a vtedy sa otváral. Už to je dôkaz, že mal v sebe nejaký celoživotný blok. Keď si vypil, bol iný. Býval aj agresívny, ale to bola iba póza, ktorou zakrýval svoju slabosť. Jeho dielo bolo silné, ale on to nevydržal."
Andrej Šeban: „Dežo už v tom čase vedel, že je chorý, a zápasil s rakovinou. Napriek tomu bol vždy nesmierne koncentrovaný a pripravený na nahrávanie. Už pred príchodom do štúdia mal Dežo platňu hotovú v tom zmysle, že už mal pesničky pripravené v poradí, v akom na nej budú. Väčšinou si s Jarom Filipom pripravili taký základný podklad, a ten nám nahrali. My ostatní sme si potom do toho vytvárali svoje linky. Nahrávanie obidvoch tých platní sa odohrávalo tak, že nahrávanie prvej pesničky trvalo niekoľko hodín. Keď sa nám to podarilo nahrať tak, že Dežo bol s tým spokojný, potom to už išlo neuveriteľným tempom. Dvojalbum Ten istý tanec, pokiaľ si to dobre pamätám, sme začali točiť vo štvrtok alebo v piatok. Isté je, že prvý deň sme natočili jednu pieseň a počas víkendu potom všetky ostatné. Nematurovalo sa nad tým, ktorá bude ďalšia pesnička a aké v nej majú byť akordy – Dežo to mal všetko jasné. Tak to bolo aj pri nahrávaní Príbehu. Prišiel Oskar Rózsa, prvú pesničku sme natočili asi za tri hodiny a všetky ostatné potom za jeden deň.“
Oskar Rózsa (basgitarista): „V GUnaGU ma videl hrať Dežo Ursiny a zavolal ma hrať do jeho kapely. Deža som, bohužiaľ, zažil len veľmi krátko. Pamätám sa na jednu noc, keď ma pozval k sebe domov, celú noc sme pili víno a bavili sa o živote. Na základe toho ma zavolal nahrávať album Príbeh, potom sme spolu zahrali dva koncerty a bol koniec. Bol som vtedy veľmi mladý a Dežo bol úžasná osobnosť. Nebol len skvelý muzikant, bol aj originálny človek. Mal jasnú hudobnú predstavu, nahrávanie s ním bolo fascinujúce. Doniesol do štúdia len tempo skladby, formu skladby, akordy a, samozrejme, text a svoju melódiu. Celý aranžmán sa tvoril na mieste. Dovtedy sa to hľadalo, kým Dežo nepovedal, že teraz to je ono. Keďže v štúdiu boli skúsení a citliví muzikanti, išlo to rýchlo – celý album Príbeh sme urobili za dva dni.“
Andrej Šeban: „Zažil som s ním všetko vrátane alkoholových záležitostí a jeho pokusov do mňa pichať a triafať na slabé miesta, čo robil rád, keď mal vypité. Nebolo to príjemné. Boli sme u neho na žúre a ja som si hral na jeho gitare do nejakej muziky z platne. Počul to a povedal, že sa mu páči ako hrám, že mi tú gitaru daruje. V tom čase som nebol schopný prijať takýto dar, ostýchal som sa. To som nemal robiť. Začal do mňa vŕtať, veľmi nepekne, pred ostatnými. Na druhý deň ráno prišiel k nám do izby, kde som ležal s priateľkou a na zmierenie mi doniesol na tácke pivo. Bol to srdečný a dobromyseľný človek, ale keď mal temné chvíle, tak dokázal byť pekne zlý.“
Pavel Daněk: „Keď sme donahrávali Príbeh, išli sme si sadnúť do Slamenej búdy na Kolibe. Vtedy mi Dežo vraví: „Paľo, chcem ti ešte niečo povedať. Tá rakovina sa mi vrátila." A on to vedel, už keď nahrával Príbeh. Potom sme boli na jeseň ešte na koncerte Joea Cockera, na jar boli tie dva koncerty v Prahe a v Žiline, keď už mu bol slabý a mal zimnice.“
Andrej Šeban: „Posledné koncerty k Príbehu neboli veľmi dobré, lebo sme to poriadne nenacvičili, ale nebol to ani „prúser“. Okrem toho mal Dežo pred koncertom strašné stavy, lomcovala ním zimnica a nedalo sa s ním rozprávať. Bol zabalený do deky a hrozne sa klepal. Vtedy už bol v poslednom ťažení. Potom šiel ešte za liečiteľom na Filipíny, nepomohlo to a myslím, že v máji sa to skončilo. Viete, že chcel, aby som ho učil na gitare? On hral svoje, ja svoje. Chcel, aby som mu ukázal nejaké grify a ja som mu ukázal, čo treba cvičiť, ale potom povedal, že ho to nebaví. Na mojej hodine bol iba dvakrát.“
Po Dežovej smrti sa k slovu dostáva jeho syn Jakub, ktorý zakladá skupinou Provisorium a vďaka nemu znie hudba jeho otca opäť na koncertoch. Dežo nepasoval do svojej doby a nepasuje ani do tejto, no jeho pesničky sa šíria a stále prichádzajú nové generácie fanúšikov. Prečo je tomu tak?
Jakub Ursiny: „Keď Dežo odišiel, zostal mi len pes Havran, jeho hudba a prázdny byt s jeho vecami. Už som nepočul klopanie na dvere a nenachádzal lístok na stole, že je práve v Sloníku a mám sa tam ísť najesť. Dosť som to zle znášal, mal som pocit, že som v tom byte na okraji Dúbravky, kam sa chodilo ako do múzea, zostal visieť. V tom čase som sa úplne ponoril do jeho hudby a zistil som, že to, čo robili s Ivanom Štrpkom, bolo jednoducho kongeniálne. Postupne som začal robiť svoje vlastné veci, lebo som si povedal, že keď to mal tatko, tak aj vo mne musí niečo byť. Zakladal som kapely, hrával po garážach. Potom som stretol klávesáka Valéra Mika, ktorému som navrhol, či by sme to neskúsili. V tajnosti sme si dali stretko a fungovalo to. Kapelu Provisorium sme postavili za dva mesiace. Keď sme dávali dohromady program, chceli sme, aby bol čo najsúčasnejší. Zoberte si napríklad album Príbeh, ten je vo všetkých smeroch úplne nadčasový. Vybrali sme si tie skladby, ktoré nás najviac rajcovali. Program má štrnásť skladieb, z ktorých gro tvoria veci z Príbehu, ale sú tam aj staršie veci, napríklad Pod hladinou a Lúka z Modrého vrchu. Ale sú isté skladby, do ktorých sme sa nechceli púšťať, lebo sú nenapodobiteľné, napríklad celý album Pevnina detstva alebo niektoré skladby z Modrého vrchu. Sú to príliš náročné artrockové kompozície, o ktorých nie som si istý, či by dnešnému mladému publiku niečo povedali.“
Michal Kaščák (hudobník a šéf Pohody): „Priznávam, že som nikdy nebol veľkým Ursinyho fanúšikom. Bol som nadšený filmom Neberte nám princeznú a niektoré jeho pesničky sa mi páčili, väčšinou však boli na mňa v tom čase príliš pokojnou hladinou jazera... Uši mi úplne otvoril nedávny koncert Jakuba Ursinyho s jeho Provisoriom. Hral Dežove pesničky. A nebol to len koncert. Nebola to len hudba a slová. Vo vzduchu sa dialo niečo výnimočné. Jakub sa na otca ponáša, výzorom aj hlasom. Mám však pocit, že dôležitejšie je niečo iné. Niečo, čo sa nedá nahmatať a asi ani dobre pomenovať. To niečo, čo cítiť vo vzduchu, keď sa dejú všelijaké pekné zázraky. Pekné spojenia. Počas toho koncertu mi letelo hlavou všeličo, myslel som aj na svojho tatka, aj na to, čo sa deje v hlavách ostatných, veď každý má svojho otca. Kubo hral otcovu hudbu, nebol to revival, nebolo to prehrávanie pesničiek, bolo to niečo medzi nebom a zemou. Prišiel som domov a oprášil som tých pár Dežových CD, čo mám. Počul som ich celkom inak. Kubo, ďakujem, je to krásny objav.“
Andrej Šeban: „Ako skladateľ vedel, že tvorba má byť slobodná a osobitá. Kašľal na všetky vzory a robil ju len podľa seba. Uvedomil si to po Provizóriu, kde spieval ešte po anglicky. Mal výbornú harmonickú invenciu, cítil a ctil jazyk. Jeho piesne sú preto také, lebo vychádzajú z rytmu a stavby slovenčiny. Preto sú jeho skladby majákom v slovenskej rockovej hudbe. Dežo nemal problém, že pesnička môže mať aj devätnásť minút, pretože ho viedol text. Podobný princíp ako u Deža sa dá vystopovať v Prúdoch a raných Hammeloch, no Filan alebo Peteraj sa Štrpkovi z môjho pohľadu nemôžu rovnať, pretože sa nedostávajú k podstate veci, k tej surovej sviežosti. Najradšej mám album Ten istý tanec, kde si napísal aj texty, pretože tam spieva o svojom živote a je to dosť natvrdo. A to viem, že tam nie sú dve pesničky, kde spieva o svojej matke a to je iný hardcore. Nedal to tam, lebo cítil, že to je už príliš. Dobré pesničky sú osobné výpovede, ale vplyvom komunizmu, cenzúry, štátnych dramaturgov a fikaných kápov šoubiznisu sa to u nás vytratilo. Málokto si uvedomuje spojenie, aké dôležité je to spojenie interpreta s publikom, pokiaľ ide o texty. Česť výnimkam, ale u nás je akási blana medzi kvázibohmi a ľuďmi. Málokto sa obnaží.“
Jakub Ursiny: „Vedel, že to tak dopadne. Rozprávali sme sa o tom. Keď bol chorý, hovoril mi, že tá sláva príde, ale až keď zomrie. Tak sa aj stalo. U nás si ľudia začnú niečo vážiť, až keď to nemajú."
Marián Jaslovský (hudobník a autor knihy Pevniny a vrchy): „Masové publikum by na Slovensku nemal ani dnes. V roku 1989 mal program v Štúdiu S, ktorý mal byť prierezom jeho tvorby, skončil sa po premiére a prvej repríze pre totálny nezáujem publika. Dežo bol síce formálne naštvaný, že ho nehrávajú v rozhlase a TV, ale veľké publikum v podstate nikdy nechcel, to by musel robiť iné veci a inak. Po revolúcii sa to ukázalo naplno, on nebol človekom pre túto dobu a najmä nie pre porevolučné časy. Celý život prežil ako zamestnanec štátnej inštitúcie, nebol to žiadny disident a ten divoký kapitalizmus ho desil. Na sklonku života ubiehal do ezoteriky a určite sa nemienil hudbe venovať nejako viac ako dovtedy.“
Ľubomír Stankovský: „Deža viac akceptovali Česi, na Slovensku sme sa až tak nechytali. České publikum je na kultúru zvyknuté viac ako slovenské. Slováci inklinujú skôr ku komerčnej hudbe. Keď ťa vidia v televízii, tak si myslia, že si pomaly génius. Nemajú príliš radi menšinové žánre, pravdepodobne preto, že im ani nerozumejú. Som presvedčený, keby Dežo žil, vypredávame veľké haly. To tu u nás chýba. Túto medzeru po Dežovi čiastočne vyplnil Richard Müller. Nikdo si to z nás poriadne neuvedomuje, ale tie jeho pomalé pesničky, to je Dežova atmosféra. Začal s tým Jaro Filip, on vlastne aplikoval Deža na Müllera a uchytilo sa to.“
Ivan Štrpka: „Podstata problému bola v tom, že Dežo bol taký, aký bol, a že to robil tu, na Slovensku. Mohol emigrovať a isto by sa uchytil ako muzikant, ktorého by bolo počuť. Beatmen boli ohromujúci, ale to padlo. Soulmen tiež. Medzitým prišla normalizácia, vytvorili sa oficiálne kanály. Nie všetci, čo sa v nich pohybovali, boli darebáci, ale prijali istý koridor. Naše veci tam vôbec nepasovali. Na prelome 70. a 80. rokov prišli nejakí ľudia s tým, že spravia Dežovi veľký koncert v PKO, ktorý nahrá a odvysiela televízia. No nakoniec k ničomu nedošlo, pretože krátko pred koncertom prišiel príkaz, že podobný program sa nebude vyrábať. Ja som prišiel za organizátorom a pýtam sa, že prečo. On že, no pozrite sa na toho Ursinyho: brada, džínsy, tričko, sandále, však on vyzerá ako taký intelektuál, to by v televízii neprešlo! To je to prekliatie, ktoré sa s nami vlečie aj dnes. Po revolúcii Dežovi ponúkol Milan Lasica predstavenie v Štúdiu S, ale odohrali sa len dva koncerty. Prvý bol plný, ale na ten druhý prišlo len zopár ľudí. Potom sa objavil nejaký námestník, že to nebudú robiť, pretože iné predstavenia sú na mesiac dopredu vypredané. No tá hudba sa stále šíri a stále prichádzajú nové generácie, ktorým sa to páči. Je to vec vnímavosti a citlivosti. Pre niektorých ľudí je Dežova hudba divná, ale to je v poriadku, aj pomimo mňa idú mnohé veci. Dežo sa snažil svoje predstavy dotiahnuť do konca, ale vždy mal pocit, že to ešte nie je úplne ono, veď preto nazval svoju kapelu Provisorium. Stále hľadal tých správnych muzikantov, ktorí by vedeli zahrať jeho predstavy. Snažili sme sa žiť vo svete, kde jedno jablko má väčšiu hodnotu ako celý systém.“
Autori pôvodných rozhovorov sú Peter Bálik, Juraj Kušnierik a Martin Chrobák.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.