We Want The Airwaves je pesnička, ktorá sa spieva z času na čas aj u nás. Má iné slová a iné obsadenie, ale v podstate ide o to isté. Najprv začnime tým, že som sa na na Facebooku dočítal, že premiér Fico sa rozhodol zvolať tlačovku o zavedení 25-percentnej kvóty hranosti slovenských pesničiek v našich rádiách kvôli tomu, že tým odláka pozornosť od kauzy Váhostav. Aj keby to bolo jeho zámerom, taká záplata, ktorá by zakryla taký veľký problém, neexistuje a určite ju neprekryjú ani trable súčasnej slovenskej popmusic.
S myšlienkou zavedenia kvóty hranosti prišli začiatkom roku 2013 niektoré hviezdy z generácie osemdesiatych rokov, medzi nimi Jožo Ráž a Maťo Ďurinda, ktorí sa vybrali do parlamentu, kde lobovali za pôvodnú slovenskú v hudbu. Vtedy sme o tejto kauzičke napísali v .týždni článok, prečo ich aktivita nakoniec vyznela tak, že im nejde o všeobecné blaho, ale o ich vlastné vrecká s tým, že zavedenie kvót je jednoducho blbosť. Ale jedna vec je istá, niečo na slovenských komerčných rádiách určite nie je v poriadku.
Nebavme sa teraz o RTVS (vrátane Efemka), tam sa slovenská hudba hráva vo veľkej miere, neviem či je na to nejaký zákon, ale hráva sa. Problémom sú komernčné rádiá – tam sa slovenská hudba nehráva. Otázka znie, prečo? Je taká zlá? Je jej tak málo, že by jednoducho tieto kvóty nenaplnila? Tá prvá otázka je kvalitatívna, takže na každú pieseň existuje iná odpoveď. Druhá otázka je merateľnejšia, no keď sa pozrieme na štatistiky hranosti, tak zo sto najhranejších piesní v aktuálnom rebríčku je len sedem slovenských? A nie je to málo, Antone Pavloviči?
Patrím k staršej generácii, ktorá vyrástla v deväťdesiatych rokoch. Nikdy som nepočúval slovenský pop, ktorého boli plné slovenské rádiá, ale zároveň ma štvalo a dodnes štve, že iné, alternatívnejšie ladené kapely mali dvere do komerčných rádií zatvorené. Je pravda, že celá jedna generácia slovenských skupín, ktoré možno označiť za alternatívne, no v západnom svete by pokojne spadali do kolónky s názvom pop, sa u nás nikdy poriadne nedostala do komerčných rádií.
Hovorím tu o skupinách ako Para, Puding Pani Elvisovej, Polemic, Le Payaco, Noisecut a ďalších, ktoré uviazli niekde medzi alternatívou a stredným prúdom. Dole sa ísť nedalo, ale tam hore mali dvere zatvorené. Podobne ako Ramones, ani oni svoje Airwaves nikdy nedostali, pretože nerobili socpop, ale ani nerobili hudbu, ktorá by bola v komerčných rádiách nehrateľná. Mnohí z nich majú hity, ktoré idú na YouTube do státisícov kliknutí, no na to, aby ich hralo Fun, Expres či Europa 2, to nestačí. Áno, niektorým z nich sa to tam občas podarilo dostať, ale iba načas.
Táto situácia sa dnes opakuje. Na Slovensku vyrástla nová generácia hudobníkov, ktorí opäť riešia ten istý problém. Hip-hop (nemyslím ten, ktorý „žije len raz“) sa v rádiách nehráva, pričom u mladých má masovú obľubu. Gitarovky majú šancu maximálne na Efemku, ktoré má len dve percentá rozhlasového priestoru. Na to, aby sa dostali ich pesničky v nejakej masovejšej miere k ľuďom, je to málo. Zoberme si úspešný Korben Dallas. Hrajú ho komerčné rádiá? Nie. Nedávno Slovenskom prehrmela silná neopunková vlna. Všimli si to tieto rádiá? Možno aj hej, ale keďže rock je z ich slovníka vylúčený, tak sorry. Takže, zostávajú tí, ktorí robia pop. Aj tí to majú ťažké. V slovenskej popmusic v posledných rokoch absentujú nové mená. Adam Ďurica? Ten čakal na svoju šancu desať rokov. Mladí popoví speváci, keď chcú byť hraní, musia sa absolútne prispôsobiť priamemu diktátu rádia, inak nemajú šancu.
Z toho všetkého vyplýva, že na Slovensku sa robí oveľa viac hudby, ako tvrdia dramaturgovia komerčných rádií. Podľa nich je naša popmusic kvalitná, hm... pri istých pesničkách, ktoré prejdu ich sitom, je to dosť odvážne tvrdenie.
Celkovo však komerčné rádiá argumentujú tým, že ony hrajú hudbu, ktorá neruší – čiže každá pieseň s vážnejším textom alebo hlučnejšou gitarou by im odlákala poslucháča, ktorý chce vnímať hudbu z rádia len jedným uchom. Lenže tým sa z rádií vytratila akákoľvek pestrosť, pretože sa všetky snažia natlačiť čo najviac do stredu, kde vládne pop, ktorý vyhovuje prísluchovým poslucháčom.
Nebudem sa tu rozpisovať o tom, že je to tak preto, že tieto rádiá vlastnia zahraniční majitelia, ktorí „nenávidia“ slovenskú hudbu a robia všetko pre to, aby ju vyhnali z rozhlasových vĺn. Tieto reči majú hodnotu konšpiračných bludov, no v porovnaní s hranosťou českej hudby u susedov sa tej slovenskej hrá žalostne málo. Prečo je to tak?
Hudobný šoubiznis dnes rieši otázku, ako si na seba zarobiť. Príjmy z fyzických nosičov sú nedostatočné. Príjmy zo streamingov a digitálu sú až smiešne malé. Zostávajú koncerty, merchandise a tantiémy, to sú oblasti, kde hudobníci a skladatelia môžu skutočne niečo zarobiť a zaplatiť svoje účty, čiže vyššia hranosť v rádiách by tento problém mohla z časti vyriešiť.
Ja sa osobne nechcem bratať s Jožom Rážom, pretože človek by sa nemal spájať s diablom, aj keď by jeho úmysly boli akokoľvek poctivé. Komerčné rádiá sú čistý biznis. Niekto by mohol oprávnene namietať, že opäť štát zasahuje do súkromného priestoru, že je to proti akýmkoľkovek zdravým predstavám o fungovaní trhu, no treba dodať, že produkt, ktorý produkuje tento biznis, má s reálnou slovenskou hudbou málo spoločného. Slovenskí hudobníci potrebujú vlny, len neviem, či je správne, ak sa toho domáhajú takýmto spôsobom.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.