Verejná diskusia o tom, či si krajina má svoju obranu riešiť kolektívne (v aliancii s inými štátmi) alebo sama, je legitímna. Minulé storočie sme v Európe videli úspešné i menej úspešné príklady neutrálnych štátov. No v zásade všetky tieto príbehy majú jednu spoločnú pointu:
Neutralita nie je niečo, čo vám veľkoryso garantujú druhí prostredníctvom nejakého kusu papiera. Vašu neutrálnu pozíciu v rodine štátov si ako krajina musíte vedieť obhájiť tým, že budete vyžarovať silu, ktorá je dostatočne odstrašujúca, aby si s vami nikto nezačínal.
Chcete príklad? Pozrime si niekoľko „prípadových štúdií“ politiky neutrality z minulosti.
Belgicko 1914 a Ukrajina 2014
V roku 1839 európske veľmoci, vrátane Veľkej Británie a Pruska, podpísali dokument, ktorému sa hovorilo londýnska dohoda. Táto mala garantovať nezávislosť a „trvalú“ neutralitu Belgicka. V roku 1867 bola potom podpísaná takzvaná druhá londýnska dohoda, ktorou sa mocnosti popri Belgicku zaviazali rešpektovať rovnako „trvalú“ neutralitu Luxemburska. Jednou z jej podmienok bola demontáž pevnostného systému, vďaka ktorému mesto Luxemburg prezývali „Gibraltárom severu“. Slovami Otta von Bismarcka: „Výmenou za luxemburskú pevnosť sme dostali neutralitu krajiny a garanciu, že pretrvá večne.“
No v medzinárodných vzťahoch treba brať pojmy ako „večnosť“ alebo naopak „dočasnosť“ s rezervou. V auguste 1914 vpochodovali nemecké vojská do Belgicka i Luxemburska, lebo obe krajiny im stáli v ceste pri pochode na Paríž. Porušenie belgickej neutrality bolo impulzom pre Veľkú Britániu, aby vyhlásila vojnu Nemecku. Vtedajšieho ríšskeho kancelára Bethmann-Hollwega veľmi roztrpčilo, že Londýn išiel do vojnového konfliktu kvôli (podľa jeho slov) „zdrapu papiera“. Že na tom „zdrape“ bol aj nemecký podpis, ho netrápilo.
Okupácia Belgicka a Luxemburska trvala až do roku 1918. Obe krajiny sa k politike neutrality neskôr vrátili. A čo sa nestalo? V máji 1940 boli Nemeckom okupované opäť. Po druhej svetovej vojne sa už Belgicko a Luxembursko k politike neutrality nevrátili. Naopak, v roku 1949 patrili medzi zakladajúce štáty NATO.
Príklad Belgicka a Luxemburska v niečom pripomína súčasnú pozíciu Ukrajiny. V decembri 1994 sa Spojené štáty, Rusko a Veľká Británia v Budapešti zaviazali, že budú rešpektovať nezávislosť, suverenitu a hranice Ukrajiny. Kyjev sa na oplátku vzdal tretieho najväčšieho jadrového arzenálu na svete. O dvadsať rokov neskôr jeden zo signatárov dohody anektoval Krym.
Osud Budapeštianskeho memoranda je mementom pre každú krajinu, ktorá v súčasnosti disponuje jadrovými zbraňami a zvažuje, že by sa ich dobrovoľne vzdala.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.