Nie je to, samozrejme, prvýkrát, čo sa na súde o autorstvo skladby dohadujú dve znepriatelené strany hudobníkov. Tou najznámejšou kauzou bola doteraz prehra Georgea Harrisona, ktorého súd usvedčil z plagiátorstva za to, že svoj hit My Sweet Lord ukradol zo starého rokenrolového šlágru He's So Fine. Beatle bol z toho až do konca života frustrovaný.
Keď som ešte robil v SME, riešila sa kauza okolo Still Got The Blues (For You), najväčšieho hitu írskeho gitaristu Garyho Moora, z ktorej nakoniec vysvitlo, že autor si ju vypožičal od inštrumentálky jednej neznámej progresívnej skupiny z Nemecka. Keďže súd neskúma, či to Moore mohol urobiť vedome, alebo nevedome, najpravdepodobnejšie je, že ju mohol náhodou počuť raz v rádiu, uhniezdila sa mu v uchu a mohol ju považovať za svoju, čo sa stáva, no Gary nakoniec musel nemeckej strane vyplatiť nemalé peniaze.
A spomínate si na prípad okolo hitu The Rolling Stones – Anybody Seen My Baby? Spokojný Keith Richards si doma púšťal nový singel Stones, keď jeho dcéra Angela s kamarátkou začali do nej spievať slová z hitu Constant Craving od kanadskej pesničkárky k.d. lang. Keith rýchlo zistil, že obe melódie sú si až veľmi príbuzné. Stones to, našťastie, vyriešili tak, že medzi autorov svojho hitu pripísali k.d. lang. Sympatická Kanaďanka tak zarobila slušné tantiémy bez toho, aby čo len pohla prstom! Takto sa robí biznis, povedal by klasik.
Prípad okolo Blurred Lines je však v niečom trochu iný. Nebavíme sa tu o melódii, prekopírovať, vymeniť zopár nôt, a potom ju vydávať za svoju, tu sa ide trochu hlbšie. Rozhodnutie amerického súdu je o to pozoruhodnejšie, že autori hitu neboli odsúdení za tento druh plagiátorstva, ale že si zo starej soulovej skladby zobrali celkovú náladu a atmosféru. V popmusic to nie je až taký ojedinelý jav. Hovorí sa tomu soundlike, čiže „hudba, ktorá znie ako" a táto metóda sa využíva najmä v reklamách.
Soundlike sa často vyskytuje aj v slovenských reklamách. Niekedy je to až také nápadné, že sa to skončilo aj súdnou dohrou, ktorá sa odohrala mimo bez toho, aby si to niekto z médií všimol. V podstate ide o to, že zadávateľ reklamy by chcel mať vo svojom svete nejaký veľký hit, ktorý by mu pomohol predať výrobok, ale keďže autorské práva sú drahé, tak zadá reklamnej agentúre úlohu, nech angažuje kompetentných hudobníkov. Tí zložia pieseň s podobnou harmóniou, melódiou a atmosférou, aby pripomínala originál, ale nie natoľko, aby bola žalovateľná.
Ešte dávnejšie som sa pýtal SOZA, do akej miery je v poriadku soundlike v našich reklamách, jej právnici mi odpovedali, že všetko závisí od samotného autora či sa rozhodne zažalovať druhú stranu za to, že mu ukradla nápad. O tom, či sa tak stalo, rozhodne až súd a že presne stanovená hranica v týchto prípadoch neexistuje.
Na tejto kauze je bizarné aj to, že vydavateľ piesne Intescope s armádou právnikov nedokázal predvídať možné následky. Dá sa podobnej kauze predísť? Skôr nie. Kradnúť sa bude vždy, a to nielen v hudbe, samozrejme. V hudbe ale platia trochu iné pravidlá. Veľkí skladatelia dokonca tvrdia, že kradnúť je zdravé, len sa to musí urobiť tak, aby si to nikto nevšimol alebo si to aj môže všimnúť, no je to tak šikovne spravené, ako to býva v prípade hiphopových samplov, že sa to môže považovať za niečo originálne.
Alebo čo takto ukradnúť nejakú ľudovú melódiu od človeka, ktorý už dvesto rokov nežije, tak ako to robili skladatelia vážnej hudby 19. a 20. storočia? Vďaka nim mnohé z týchto krásnych melódií boli zachránené pre ďalšie generácie. Iní zas radia, že garantom dlhovekosti v hudbe je fakt, že najlepšie je, keď skladatelia vykrádajú druhých, a nie seba, čo zaujímavý, ale veľmi dôležitý postreh, pretože kto vykráda seba, začne sa opakovať.
Noel Gallagher (ex-Oasis) zas tvrdí, že jeho pesničky sú výsledkom kríženia zbierky jeho platní. Teoreticky by ho mohli zažalovať všetci interpreti zo šesťdesiatych rokov, ale bolo by ich toľko, že by každý z nich dostal možno 5 centov. Trik je v tom, kým ostatní skončia ako „psík a mačička“, Noel to vie, pretože je šikovný skladateľ.
Všetky spomínané možnosti hovoria o tom, že „kradnutie" môže posúvať hudbu do ďalších levelov, no nie vždy sa to vyplatí. V súvislosti s Blurred Lines country pesničkár Keith Urban povedal, že je z rozhodnutia súdu šokovaný. Podľa neho sa obe skladby podobajú len svojím zvukom, pocitom, štýlom, žánrom, pričom ani jedna z týchto vecí nepodlieha copyrightu, majetku jednej osoby. Čiže nejaký muzikant nemôže druhému muzikantovi ukradnúť bluesovú dvanástku, ktorá je vlastne majetkom všetkých.
V podstate niečo podobné ako v prípade „soundlike" sa deje aj v súčasnej popmusic. Pharrell Williams a Robin Thicke už dávnejšie priznali, že počas skladania svojho hitu sa inšpirovali Got to Give It Up, no v tomto prípade zašli podľa súdu priďaleko. Mladí hitmakeri (paradoxne Pharrell je skutočne jeden z najšikovnejších ľudí z dnešnej americkej popmusic) až príliš okato vychádzali z originálu, čo ich bude stáť približne sedem miliónov dolárov.
Niečo podobné sa dávnejšie stalo Tomovi Waitsovi, ale v opačnom garde. Jedna potravinová spoločnosť chcela jeho pieseň Step Right Up do svojej reklamy na chrumky. Waits odmietol, a tak si najali dvojníka s podobnou skladbou. Americký spevák ju zažaloval a spor vyhral. O niekoľko rokov neskôr to isté skúsila značka Audi a opäť prehrala. „Na súdoch zarobím viac peňazí ako z predaja albumov," povedal spokojný Waits.
Ale Pharrell Williams a Robin Thicke nemusia až tak zúfať, zoznam zlodejov, priamych či nepriamych, je taký veľký a bohatý na rôzne slávne mená, že ich to v konečnom dôsledku ani nemusí mrzieť. Tak ako vlastne treba kradnúť v hudbe? Asi netreba byť príliš chamtivý. Je to ako s krádežou obrazu z galérie. Ten najšikovnejší zlodej neukradne obraz s rámom, klincami a osvetlením a pri úteku netresne po hlave nešťastného strážnika. Pozrie sa na obraz a ukradne nápad – čo s ním urobí, to už je jeho vec.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.