Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo som sa dozvedel na Electronic Beats

.juraj Kušnierik .názory

Adi Ulmansky vraví, že svoje pesničky nepočuje ale vidí, Kayus Bankole z Young Fathers tvrdí, že najdôležitejšie je dôverovať bratom. Aj to som sa dozvedel na festivale Electronic Beats v bratislavskej Refinery Gallery.

Juraj Kušnierik

Electronic Beats je zvláštny festival. V prvom rade tým, že Deutsche Telekom je nielen jeho sponzorom, ale aj zakladateľom, do veľkej miery aj dramaturgom a tak trochu aj organizátorom. Ale napríklad aj tým, že sa deje v niekoľkých európskych mestách. Alebo tým, že line-up v konkrétnom meste určujú spolu s lokálnym partnerom organizátori z Nemecka.

V každom prípade však vo fialovvých farbách Telekomu už niekoľko rokoch dostávame zaujímavú porciu aktuálnej, zväčša elektronickej hudby. Len námatkovo si spomínam na Prodigy, Hurts, Trentemølera, Asteroid Galaxy Tour, Lamb, Four Tet či Jungle. Keď som sa dozvedel, že tento rok na bratislavských Electronic Beats vystúpia Young Fathers a Son Lux, veľmi som sa potešil. Potom som si našiel na webe pesničky izraelskej producentky, raperky a speváčky Adi Ulmansky a začal som sa tešiť ešte viac. Len Archive ma nie a nie nadchnúť.

Keďže nemecký organizátor spolu so slovenským partnerom (Agentúra Pendant, ktorá robí napríklad aj Waves Bratislava a Wilsonic) rok čo rok odvedie výbornú prácu (príjemné prostredie, kvalitný zvuk a svetlo, dodržiavaný časový harmonogram), je piatkový večer v refinery Gallery stávkou na istotu. Keďže však organizátori umožňujú novinárom aj rozhovory s účinkujúcimi, z tohtoročných Beatov som videl len Adi Ulmansky a Young Fathers, nakoľko počas skoro celého vystúpenia Son Lux som sa rozprával s umelcami a pred Archive, ktorí začínali o jednej v noci som dal prednosť spánku. Ale porozprával som sa s Adi a s Mladými otcami, čo bolo v oboch prípadoch zaujímavé.

Adi z Jeruzalema
Adi Ulmansky pochádza z Jeruzalema, má vlasy v bielo-strieborno-modrých farbách, ak si pozriete jej klipy na YouTube nadobudnete pocit, že to je veselé dievča s neudržateľnou túžbou šokovať. V Bratislave však bola vážna, občas až melancholická, jej hudba bola drsná len miestami (chvíľami prezrádzala detskú lásku k technu), vytvárala skôr atmosféry než hrudný kôš rozkmitávajúce beaty. Ale keďže Adi vie spievať a má cit pre melódiu, bolo to fajn.

Keď dohrala, sadli sme si spolu do jednej z miestností v zákulisí a chvíľu sme sa rozprávali.

Chcela si niekedy byť aj niečím iným ako hudobníčkou?
Vieš, že áno? Znie to bizarne, ale keď som bola malá, chcela som byť zubárkou.
Zubárkou?

No veď! Všetci v mojej rodine sú lekári, polovica z nich zubári, ja som jediná čierna ovca. Možno som len chcela byť akceptovaná rodinou. Ale potom ma to prešlo. Ako tínedžerka som chcela byť fotografkou alebo grafickou dizajnérkou. Nakoniec som začala robiť hudbu.
Ako vyzerá izraelská hudobná scéna?
O scéne sa dá hovoriť len v Tel Avive. Za posledné roky sa hudobná scéna výrazne rozrástla. Vzniká tu veľa novej hudby, do Tel Avivu prichádzajú hudobníci a kapely zo zahraničia. Predtým bol Izrael z hľadiska hudby oveľa viac na okraji. V rádiu sa hrávala iná hudba ako v Európe alebo v Amerike.
Aká hudba sa v rádiu hrávala?
Väčšinou je spievaná po hebrejsky, je v nej veľa arabských melódií a nástrojov, čo je fajn, ale je to hrozne melancholické, lepkavé, jednoducho slabé.
Bolo ťažké presadiť sa mimo Izrael?
Zo začiatku som sa hrania v zahraničí bála. Bála som sa povedať, že som z Izraela, pretože ľudia si všeličo o Izraeli myslia. Ale potom som ten strach stratila. Dokonca som si uvedomila, že to hrá v môj prospech – pridáva to istú exotickosť.
Trošku ten Izrael počuť v tvojej hudbe.
Vieš, v Izraeli je veľa kultúr vtlačených do malého priestoru, kde na seba narážajú. Ja som v tom vyrastala a zdalo sa mi to normálne. Až keď som sa dostala do Európy, zistila som, že to môže byť aj ináč. V Izraeli je všetko nesmierne intenzívne. A v mojej hudbe to je aj napriek tomu, že sa o to nijako nesnažím. Ale keď človek vyrastá v Izraeli, je to všade okolo neho a dostáva sa to do všetkého, čo robí.
Ako ťa zasahuje tvoja vlastná hudba?
Lieči ma. Moja hudba vzniká v ťažších obdobiach a preto keď ju tvorím, keď ju hrám, je to trochu ako keby som bola u psychológa. Nejaký čas som sa snažila nerobiť hudbu, ale asi po dvoch mesiacoch som si uvedomila, že bez nej nedokážem žiť.
Ako sa cítiš, keď pred ľuďmi spievaš o svojich osobných veciach?
Takéto piesne sú najskutočnejšie chvíle mojich koncertov. Vtedy som najviac sama sebou. Ľudia odo mňa často očakávajú, že budem veselá a zábavná, ale to nie som ja.
Stávaš sa vážnejšou.
Asi áno. Na YouTube rapujem, zabávam sa, no teraz som už inde. Možno, že som melancholická. No a čo!
Vidíš vo svojej hudbe farby?
Totálne! Ja pieseň nepočujem, ale vidím. Ak nevidím to, čo počujem, niečo mi chýba.

Young Fathers z Edinburghu
Alloysius Massaquoi, Kayus Bankole a G Hastings spolu hrávajú od štrnástich rokov, najprv hrali popové pesničky na akciách pre "under 16", teda pre deti mladšie než 16 rokov, neskôr sa ich hudba vyvíjala smerom k temnejším a hlbším zvukom, výdatnejším beatom a ťaživejším témam. Po dvoch mixtapeoch (Tape One a Tape Two) vydali minulý rok album Dead, ktorý získal Mercury Prize a hlavne: je výborný. Young Fathers na Slovensku hrali prvýkrát minulý rok na žilinskej Stanici a v lete ich uvidíme na Pohode.

Ich koncert na Electronic Beats bol intenzívny, energický, presvedčivý. Traja Otcovia spievali, rappovali a hýbali sa po pódiu, za nimi obsluhoval bicie a elektroniku mne neznámy bubeník. Trochu to vizuálne pôsobilo ako taký chlapský boyband, no hudba bola oveľa zaujímavejšia, než býva pri boybandoch zvykom. Škoda, že zvuk v prednej časti sály bol zliaty do hlukovej guče, kým ďalej od pódia bol veľmi dobrý.

Alloysius, Kayus a G majú povesť mediálnych "prudičov" (nekomunikujú s bulvárnymi médiami, napríklad), no štvrťhodina, ktorú sme spolu strávili ničomu podobnému nenasvedčovala. Všetci traja rozprávali sústredene, vážne, niekedy aj všetci naraz.

Edinburgh nie je celkom centrom svetovej alternatívnej hudby, elektroniky ani hiphopu. Ako vlastne vyzerá miestna scéna?
Alloysius: Miestna scéna v Edinburghu neexistuje.
G: Veď presne preto sme začali hrávať. Človek sa tam ide unudiť k smrti.
A: V Edinburghu bol vlastne len jeden klub, kde všetci chodili. Hralo sa tam všetko od ľahkej tanečnej hudby až po zaujímavejšie veci. Vlastne by sa dalo povedať, že ľudia, ktorí tam chodili boli tou scénou.
Kayus: V Edinbughu nie je povedzme hiphopová scéna alebo indie scéna, teda scény špecifických žánrov, ale sú tam ľudia, ktorí majú radi hudbu, poznajú sa, stretávajú sa.
V takomto prostredí ste teda začali.

K: Presne. Lenže sme nemali ešte 16 rokov a tak kým oni rapovali, dídžejovali a neviem čo ešte, my sme hrali popové pesničky.
A: Výborné popové pesničky pre tancujúcich tínedžerov. (Smiech.)
Kedy sa to zmenilo?
G: Nemyslím si, že sa to zmenilo. Skôr sa to postupne vyvíjalo. Vždy sme mali “pop sensibility”, máme radi melódie, refrény, chytľavé záležitosti. Jasné, rapujeme, je to všetko vážnejšie, ale stále máme radi pop music.
V nejakom rozhovore ste spomenuli, že hudbu tvoríte “demokraticky”. Čo to prakticky znamená?
A: Stále sa hádame. (Smiech.)
G: Z tohto hľadiska je fajn, že sme traja: vždy môžeme byť dvaja proti jednému. Ale vážne: poznáme sa od detstva, máme sa radi, vážime jeden druhého, nepotrebujeme si nič dokazovať.
A: Dôverujeme si v tom, že spolu vieme posúdiť, či je niečo dobré a či na tom treba ešte pracovať.
K: Niekedy musíš jednoducho nechať svoje ego pred dverami štúdia a dôverovať svojim bratom.
Váš album Dead ma zaujal svojou vážnosťou.
A: Je to “hard stuff”. Je to ťažký album.
G: Berieme hudbu veľmi vážne. Nie je to zábava. Keď vyjdeme na pódium, musíme dokázať, že máme právo na ňom byť.
A: A niekdy pritom nevieme, kam nás to dovedie.
Ako ovplyvnila váš tvorivý proces Mercury Prize?
G: Nič podstatné sa nezmenilo. Akurát nás ľudia uvideli v televízii. Na druhý deň po Mercury Prize sme odišli do Berlína pracovať na novom albume. Vyhli sme sa mnohým rozhovorom a všelijakým PR záležitostiam. Bolo to tak správne. Tá cena pre nás znamená to, že o nás vie viac ľudí. Dôležitejšie je pre nás to čo príde než to čo je za nami. Dôležité bolo dokončiť nový album.
K: Nový album je vďaka Mercury Prize viac na svetle, viac sa od neho očakáva.
White Men Are Black Men Too. V čom je tento album iný než Dead?
A: Mnoho vecí na ňom je jednoduchších. Snažíme sa hovoriť menej, ale za to s väčšou silou. Nechceme veci príliš vysvetľovať. Tam, kde sme mali 20 riadkov máme teraz 5. Bola to pre nás výzva, toto zjednodušovanie. Ale tak to má byť. Výzvy sú dôležité.
Hrali ste na žilinskej Stanici.
A: Oh man, it was fucking great!
K: Bol to jedan z našich prvých koncertov, kde väčšina ľudí nepoznala našu hudbu.
G: Bolo to fantastické.
V lete budete hrať na festivaloch, vrátane Pohody.
G: Je to iné ako v kluboch – väčšie pódiá, diváci sú ďalej, minimálna zvuková skúška. Je to nevypočítateľné. A preto máme festivaly radi.

(fotografie: Electronic Beats)

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite