Moje rozhodnutie o neúčasti na referende sa začalo formovať už pri vzniku pôvodnej petície. Za 25 rokov, čo pozorne sledujem verejný život na Slovensku, som mal privilégium spoznať mnoho skvelých verejne činných katolíkov. Viacerých z nich považujem za svojich priateľov. Viem preto celkom zblízka, ako títo ľudia nielen pred rokom 1989, ale aj celých 25 rokov po ňom vzdorovali slovenskému primitivizmu, hrubosti, pokrytectvu, a to aj vo svojich stranách a dokonca aj vo svojej milovanej cirkvi. Vzdorovali však osamotení. Nevšimol som si za tie roky petičné výbory na ich podporu, ani masové podpisové akcie, keď boli ponižovaní a vytláčaní na okraj. Všimol som si, naopak, mrazivé katolícke ticho, keď sa niektoré katolícke osobnosti odhodlali kritizovať konformitu kardinála Korca s Mečiarom aj Ficom, Dzurindovu fintu s rádobykatolíckou SDKÚ, alebo ponižujúce konanie sokolovských kruhov voči arcibiskupovi Bezákovi. Samozrejme, každý si vyberá sebe primeranú lojalitu. Ale práve na dlhoročné oportunistické ticho nášho katolíckeho sveta, vrátane hierarchie a kléru, som si spomenul okamžite pri vzniku petície za referendum. Kde ste, prosím vás, všetci boli tých 25 rokov? To sú pre vás naozaj až otázky spojené so sexualitou hodné takého masového výkriku? Alebo je to pre mnohých len ľahšia cesta k sebavedomiu, než dlhoročný poctivý zápas o podobu tejto krajiny?
Toto bol prvý kamienok môjho neskoršieho rozhodnutia. Ale sám osebe by neprevážil.
.kresťanstvo a jeho karikatúra
Spozornel som tiež pri argumentoch a podpornej kampani Aliancie za rodinu. Aby som nebol nesprávne pochopený – celých 25 rokov sa usilujem o väčšie zapojenie veriacich ľudí do verejnej diskusie, vrátane ich vstupu do médií, a myslím, že som v tomto smere urobil všetko, čo som vládal (napokon, v časti liberálnych kruhov som práve preto považovaný za agenta konzervatívcov). Keď som ale videl niektoré neférové klipy na podporu referenda, ale najmä ten spôsob argumentácie, ktorej hlavným znakom je insitný úsmev, nepoctivé zmiešavanie pojmov a opakované „ocko a mamička“, prestal som referendum považovať za svoje. Kresťanstvo som zažil ako najhlbšiu a najkrajšiu realitu, takže ma uráža, ak je karikované emočným striptízom a dobre mysleným, no plytkým nadšenectvom. Ísť na referendum je pre mňa vecou zváženia argumentov, ale tu už čítam, že je to skôr vecou vernosti voči cirkvi a Bohu. Slušnosť verzus skazenosť, integritu verzus morálny rozvrat považujem za celoživotný spor a drámu v každom z nás. Ale tu už počúvam, že tento večný spor vyriešime cez jedno ľudové hlasovanie. Toto naozaj nie je môj svet.
Posledným kamienkom do môjho rozhodovania bolo však neskrývané namierenie referenda na homosexuálov. Nijako by som si nedovolil upierať katolíckym aktivistom názor, že veriaci človek, ktorý sa narodí ako homosexuál, má prežiť život v celibáte, pretože homosexuálny styk je podľa ich interpretácie kresťanstva proti prirodzenosti. Tento svet nie je iba krásne miesto, je v ňom aj veľa utrpenia a prázdna, a kresťanstvo, ktoré by každému ponúkalo iba prekypujúce štastie, by nebolo realistické, ale komické. Osobne si síce myslím, že veriaci homosexuáli, ktorí spolu verne zdieľajú spoločný život, nejdú proti Bohu, ale viem pochopiť aj inú interpretáciu. Nikdy však nepochopím, ako môžeme ako veriaci ľudia upierať homosexuálom mimo cirkvi právo žiť vo vernom zväzku bez toho, aby sme ich považovali za zvrátených. Nehovorím teraz o lacnom postoji, že veď nech si žijú v súkromí svoju zvrátenosť, tú súkromnú im predsa už dlho blahosklonne tolerujeme. Hovorím o elementárnej empatii k ľuďom, ktorí sa narodili iní a dokonca bez daru viery. Naša neschopnosť predstaviť si aspoň na chvíľu a aspoň u niektorých, že sa majú naozaj radi a že spolu nežijú pre zvrátenosť, ale pre zodpovednú, starajúcu sa vzájomnú lásku, ma niekedy až šokuje. Odmietame akékoľvek uznanie ich zväzkov štátom, hoci je to iniciatíva smerom k vernosti, a súčasne sa nadradene pozastavujeme nad ich promiskuitou. My, promiskuitní a celoživotnej manželskej lásky tak málo schopní heterosexuáli. Áno, aj toto mi na referende prekáža. Veľmi prekáža. A aj pre toto sa na ňom nezúčastním.
.štátne kresťanstvo?
Mnohí katolíci mi píšu, ako vôbec môžem uvažovať o neúčasti na hlasovaní, ktoré posilní nielen tradičnú rodinu, ale upevní aj postavenie kresťanských hodnôt v spoločnosti. Dúfam, že som niečo z mojich dôvodov osvetlil. Ale cítim potrebu ešte čosi dodať. Za jeden zo základných sporov, ktorý sa s kresťanstvom ťahá už takmer dve tisícročia, považujem otázku, či ma byť kresťanstvo „štátne“, alebo nie. Majú mať kresťania moc, alebo skôr slobodu byť soľou a svetlom pre iných? Dve tisícročia dávajú rôzne odpovede, a tie vôbec nie sú jednoznačné. Vďaka kresťanským panovníkom a ríšam vznikali slobodnejšie pomery, dôstojnejší život, rozvoj vzdelanosti a úchvatná kultúra. Ale kresťanská štátna moc vedela byť aj veľmi materialistická, krutá a skazená.
Osobne si myslím, že historicky veľmi výrazne prevažujú pozitíva, hoci za svojho života som zažil skôr odvrátenú stránku mocnej cirkvi či „cyrilo-metodského“ štátu. Priznávam, že asi aj preto mi je referendum, ktoré chce dať jednému z kresťanských pohľadov silu ústavného zákona, proti srsti. Omnoho bližšia je mi snaha zachovať pre kresťanov široko poňatú výhradu vo svedomí, ako ambícia pretaviť do zákona náboženské presvedčenie časti veriacich o homosexualite.
A ešte jedna poznámka – na referende sa nezúčastním, ale rád a aktívne zostanem priateľom mnohých katolíkov, ktorí hlasovať pôjdu. Mám iný názor, ale dúfam, že nie iné pohnútky a ani iného Boha. Nedovolím sám sebe, aby nás účasť či neúčasť na referende zbavila vzájomných vzťahov.
Sú pre mňa oveľa cennejšie.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.