Dôvodov mojej neúčasti na referende je viac (a každý jeden z nich by bol dostatočný): snaha o zabratie strategickej kóty v “kultúrnej vojne”; väčšina, ktorá prejavuje iniciovaním referenda nulovú empatiu voči menšine; nezmyselnosť referenda; nadužívanie – ak nie rovno zneužívanie – detí a kresťanstva v proreferendovej kampani a ďalšie.
Hlavný dôvod mojej neúčasti je však iný: Referenda, ktoré iniciovala Aliancia za rodinu sa nezúčastním preto, lebo v ňom ide o rodinu.
V živote som mal viackrát veľké nezaslúžené šťastie. Vyrastal som napríklad v rodine, ktorá síce nebola ideálna (taká neexistuje), ale detstvo a ranú mladosť som napriek tomu prežil v bezpečnom prostredí naplnenom láskavou starostlivosťou. S rodičmi som síce musel často bojovať, mával som často pocit, že mi nerozumejú a slobodu pre svoj vlastný život som získal, až keď som z domu odišiel. Ale aj tak: vyrastať v stabilnej rodine bolo veľkým šťastím. Ešte väčším šťastím bolo stretnúť ženu svojho života a vytvoriť s ňou a s našou dcérou vlastnú rodinu, ktorej som 25 rokov súčasťou.
Rodina – teda hlboký, zo vzájomnej lásky vyrastajúci, viac-menej verejne uzatvorený a záväzný, blízkym aj vzdialeným okolím akceptovaný vzťah dvoch ľudí – je úžasná vec.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.