Nie preto, že by sa chlapcovi počas samostatnej výpravy po meste niečo stalo. Deväťročný mladý muž docestoval domov rýchlo, šťastne a celý nadšený z novonadobudnutej nezávislosti. Zato polovicu ľudí, ktorým to pani Lenore Skenazy vyrozprávala, takmer skolil infarkt. Od hrôzy, pohoršenia a svätého hnevu na matku, ktorá v tejto dobe!!! Áno, v tejto dobe!!! vystavila dieťa takému nebezpečenstvu.
Lenore Skenazy si vyslúžila označenie najhoršia matka na svete, oborili sa na ňu rôzne organizácie na ochranu detí, nehovoriac už o tom, že sa stala terčom vyhrážok, že jej deti (okrem syna má ešte jedno) vezmú.
Obhajovala sa dvoma argumentmi. Jednak tým, že štatisticky sú v USA prípady únosov detí neznámymi osobami (teda nie exmanželmi, exmanželkami, duševne chorými príbuznými a podobne) čoraz zriedkavejšie. Ak má niekto dojem, že ich počet stúpa, je to spôsobené len rozpitvávaním v médiách a na sociálnych sieťach, ktoré po takýchto tragédiách vždy nasleduje. A druhý argument Lenory Skenazyovej znel, že ak svojim deťom v nekonečnom strachu o ne poskytujeme až takú prehnanú ochranu, že ich nikam nepustíme, nič im nedovolíme a najradšej ich máme usadené pekne doma pod dozorom, vychovávame oslabených jedincov. A tí sa práve z dôvodu svojej nesamostatnosti môžu skôr či neskôr dostať do problémov.
Lenore Sknazy v roku 2009 vydala knihu Free Range Kids: How to Raise Self-Reliant Children (Without Going Nuts With Worry), v preklade Deti z voľného výbehu: Ako vychovať samostatné deti a nezblázniť sa od strachu. Tento mesiac sa na Discovery Life Channel rozbehol jej trinásťdielny seriál Najhoršia matka na svete, kde ponúka návody, ako sa osamostatniť – jednak deťom, ale predovšetkým ich roztraseným rodičom. A že sú tí rodičia naozaj vyberaní – v prvej epizódke vystupoval desaťročný chlapec, ktorému matka nedovolí „drsné športy“, teda bicyklovanie a korčuľovanie.
No dobre, ani ja nie som matka hrdinka, a priznám sa, že pri predstave 9-ročného chlapca v newyorskom metre mi tiež najskôr stuhla krv v žilách. Povedala som si, že pani Skenazy je asi z iného cesta ako ja. (A to sa ešte nájde dosť matiek, ktoré krútia hlavami nad tým, čo všetko deťom najmä v oblasti športu a pohybu dovolím.) Ale potom mi niečo došlo.
Strach, ktorý cítime o deti, je prirodzený. Neprirodzené sú len niektoré jeho prejavy. A prirodzené je to, že ten strach musíme stále potláčať. Vlastne ho aj potláčame – inak by sme dieťa, ktoré sa učí chodiť, obložili chráničmi a na hlavičku mu nasadili prilbu. Inak by sme dali škôlkarovi na telo čip, ktorý by nám až do práce či domov signalizoval, či dieťa dosť pije, či nie je v strese, či nemá napríklad zvýšenú teplotu. A školákovi, tomu by sme už prilepili na chrbát diaľkový lokátor. O diaľkových analyzátoroch promile v dychu starších tínedžerov ani nehovorím. Všetko by to boli iste fajn vynálezy. Vhodné do doby, ktorá nás naučila, že na všetko je aplikácia a každý problém sa dá riešiť nejakým zariadením. A boli by to aj dobré ryžoviská pre tých, ktorí by si do budúcna chceli založiť podnikanie na rodičovských neurózach. Inak, stavím sa, že čím by bolo takýchto bezpečnostných vecičiek viac, tým by sme boli my rodičia ešte úzkostlivejší.
Ak sa o svoje deti skutočne bojíme, naučme ich radšej bezpečnostným zásadám v kontakte s ľuďmi, umožnime im zdravú mieru samostatnosti, povzbudzujme ich sebavedomie a neterorizujme ich svojím strachom. Ten rodičovský strach sa totiž občas pohybuje na hranici diagnózy. A niekedy potrebujeme „najhoršie matky na svete“, ktoré nám, opatrným rodičom, nastavia zrkadlo.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.