“Vyzerá to tak, že sa možno budeme môcť živiť hudbou,” hovorí mi Kaktus, mladý blonďatý mládenec z Reykjavíku. Jeho kamarát a spoluhráč Gulli prikyvuje. Obaja sú introverti, ťažko hľadajú správne slová, ani jeden z nich nepôsobí excentricky. Ale už o nich písali v The Rolling Stone aj v Guardiane, Reykjavík Grapevine ich označil za islandskú “band to follow” v roku 2015, majú podpísanú zmluvu s labelom One Little Indian a v londýnskej Wembley Arene predskakovali Damonovi Albarnovi. Volajú sa Fufanu. Skutočne to je “band to follow”. Ešte ako deti začali Kaktus a Gulli hrať techno. Volali sa vtedy Captain Fufanu. Kaktus zároveň hral na trúbke v otcovej kapele Ghostigital (otec je Einar Örn Benediktsson, spolu s Björk frontman legendárnych The Sugarcubes). Asi pred rokom zo svojho názvu vyškrtli vojenskú hodnosť, prizvali zopár kamarátov a vytvorili kapelu, ktorej dominuje drsný gitarový drone a prekvapivo hlboký, Iana Curtisa z Joy Division pripomínajúci Kaktusov hlas. “Najdôležitejšia je pre nás poctivosť,” hovorí plachý Kaktus. “Nemohli by sme robiť niečo, čo nie je naozajstné, nevedeli by sme sa na niečo hrať.” Vystúpenie skupiny Fufanu v príjemnom klube Huise De Beurs bolo pre mňa jedným z vrcholov tohtoročného Eurosonicu.
Takto hrali Fufanu pre rádio KEXP Seattle v starej reykjavíckej elektrárni Topstöddin.
Úplne iný prístup k hudbe má belgická speváčka, flautistka a skladateľka Melanie de Biasio. Kým Kaktus hovoril o “poctivosti” (honesty), Melanie to nazýva “pravdivosť” (chvíľu hľadá správne slovo, až s pôvabným novotvarom “trueness” je spokojná). Tiež je plachá, tiež s hudbou žije od útleho detstva – má klasické hudobné vzdelanie, už ako tínedžerku ju očaril džez, no “džezmenkou” sa nestala: “Moja hudba nie je len džezová, ona je aj fialová, oranžová, smutná, radostná – taká ako je môj život,” hovorí.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.