Mexičania, kartely a občianske domobrany

Nie som expert na Mexiko, no výbuchy násilia v tejto krajine, ktorých ozveny sa k nám opakovane dostávajú cez médiá, ma neprestávajú udivovať:

• Dlhé roky sa vlečúce vraždy stoviek dievčat a žien v meste Juárez, v porovnaní s ktorými blednú aj zločiny Jacka Rozparovača;
• Cez stotisíc ľudí, ktorí prišli o život v osem rokov trvajúcej drogovej vojne;
• Desiatky unesených študentov, zmasakrovaných nedávno, zatiaľ s nejednoznačným motívom;
• A najnovšie správa o rozhlasovom moderátorovi, ktorý bol zastrelený počas svojej naživo vysielanej relácie (bojoval vraj za práva ľudí, vyvlastnených kvôli stavbe priehrady).

To je len letmý prehľad, nie vyčerpávajúci výpočet. Nejde len o vraždy samotné, ale aj o brutálne spôsoby ich prevedenia. Napríklad telo jedného z nedávno unesených študentov bolo objavené s vypichnutými očami, pričom z hlavy mu jeho vrahovia stiahli kožu. Internet je plný hrôzostrašných fotiek zohavených mŕtvych obetí mexického násilia. Je to ako keby sa vrátili krvilačné aztécke božstvá, aby si vypýtali ľudské obety. Človek si nástojčivo kladie otázku: Čo je s tou krajinou vlastne v neporiadku?!

Bezbranné obyvateľstvo

Nechcem predstierať, že mám riešenie pre Mexiko, no keď som túto krajinu trochu študoval, zarazila ma jedna vec: Jej reštriktívne zákony, týkajúce sa vlastníctva a nosenia strelných zbraní, ktoré tak kontrastujú s mierou tamojšieho násilia.

Mexická ústava z roku 1857 síce zakotvila právo občanov ozbrojovať sa, no odvtedy bolo toto právo politikmi postupne obmedzované a premenené na prázdnu škrupinku. Samozrejmé sú obmedzenia kalibrov, keďže relatívne účinnejšie zbrane majú vyhradené pre seba ozbrojené sily. Mexičan môže mať strelnú zbraň len vo vlastnom obydlí. V krajine je iba jeden obchod, kde sa zbrane dajú legálne zakúpiť. Prevádzkuje ho armáda. Pred štyrmi rokmi denník Washington Post uverejnil reportáž ako funguje. Legálny nákup strelnej zbrane je v Mexiku spojený s toľkou byrokraciou, že v ňom sotva niekto nakupuje.