Včera som bol na pietnej spomienke na varšavskom námestí Krasińských, kde sa zhromaždila poľská elita a hoci vojak so zvučným hlasom čítal mená varšavských hrdinov a ich bojových jednotiek vyše hodiny, tisíce ľudí v tichosti stáli. To ticho prerušili až čestné salvy.
Predvčerom na nádvorí Múzea varšavského povstania, jedného z najlepších európskych múzeí, som bol svedkom, ako poľský prezident Komorowski oceňuje desiatky staručkých hrdinov povstania a s nimi mladých ľudí, ktorí sa starajú o ich historický odkaz. Neskôr večer, som spolu s pätnástimi tisíckami ľudí na veľkolepom národnom štadióne sledoval premiéru nového veľkofilmu Mesto 44, venovanému povstaniu. Pri jeho sledovaní mi chodil mráz po chrbte. Taký nával emócii som v kine roky nezažil. Keď som po polnoci spolu s tisíckami ľudí kráčal cez Vislu späť do centra mesta, v mysli mi vírila jediná otázka: ako možno tak svätý ideál spojiť s tak tragickou udalosťou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.