Mikuláš Dzurinda bol na začiatku kariéry miláčikom médií. V polovici 90. rokov sa totiž javil ako politik, ktorý dokáže poraziť Mečiara. Aj preto mu mnohí novinári, ktorí sa dnes pretĺkajú životom, ako sa dá, boli kedykoľvek k dispozícii. Známe sú napríklad ich stretnutia v bratislavskej reštaurácii Leberfinger, kde popíjali s “Mikim” a dohadovali si mediálnu stratégiu na najbližšie obdobie.
Netvrdím, že novinár si nikdy nemôže vytvoriť s politikom bližší (dôvernejší) vzťah: problém je, keď sa to prejaví v jeho článkoch, pretože sa nedokáže odosobniť. Prípadne niečo zatají, aby svojmu favoritovi neuškodil. Keď vytiahol Štefan Hríb pred voľbami 1998 na SDK kauzu podplácania novinárov, Dzurindovi spojenci v médiách by mu vtedy najradšej vykrútili krk.
Generáciu Dzurindových novinárov postupne odvial čas: niektorí odišli z médií preto, že chceli viac zarábať. Viacerí však vycúvali z dôvodu, že sa v nových pomeroch, keď začal byť väčší tlak na kvalitu (konkurenčný boj), doslova stratili.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.