Ako si sa dostal k hudbe?
V škole si ma spolužiaci doťahovali, že som filozof a rojko, nechceli ma príliš medzi seba, kapela a nezávislá scéna boli teda pre mňa nevyhnutnosťou. Prvú kapelu „Beatoví chlapci“ som založil vlastne už v piatej triede, vtedy však bubeník hral iba na knihách a ja som brnkal štyri akordy dokola na gitare. Tie štyri akordy mi zostali dodnes.
Vo vašej hudbe počujem odkazy na Nicka Cava, Deža Ursinyho, Tindersticks, Doors a ďalších hudobníkov. Aká hudba ťa ovplyvnila vo svojich začiatkoch?
Pri týchto autoroch je silný dôraz na texty, ktoré sú dôležité aj pre mňa, asi preto máš ten pocit. Keď sme začínali, počúval som grunge a Depeche mode. Uchvátila ma Nirvana, potom Alice in Chains a ešte neskôr Sonic Youth. Vlastne doteraz sa pri skladaní piesní neviem rozhodnúť, ako by mala naša hudba vyznieť. Surovo ako grunge, alebo romanticky a bolestivo ako syntipop? K tomu sa neskôr pridalo ešte pesničkárstvo Vladimíra Vysockého, komornosť neskorého Johnnyho Casha, balady Nicka Cava, Psí vojáci, Cure a môj obľúbený postpunk.
Ako vlastne vznikli Kvety nikotínu?
Kvety Nikotínu vyplynuli zo syntipopovej kapely Psycho, ktorej členmi sme boli ja, Peťo Soós a Gabo Szalai, čiže doterajší členovia. Potom sme ale hrali najmä gitarovú hudbu, silno ovplyvnenú grunge-om a Sonic Youth-om, do toho sme miešali smutno-veselý štýl Cure-u, z čoho vznikol originálny, no nie pre každého stráviteľný štýl. Postupne sme prešli ku komornejším piesňam, ktorým sme verní dodnes, najmä potom, ako sme osireli v trojici a museli sme všetci traja na striedačku nahrádzať basgitaristu.
90. roky boli na Slovensku pomerne divoké. Ako si na ne spomínaš ty a ako sa nimi pretĺkala vaša skupina?
My sme boli vtedy ešte príliš mladí, prvé tri demá sme vlastne natočili, keď som mal iba 17 alebo 18 rokov. Pamätám si, že sa všetko porovnávalo so Západom a nič zo Slovenska nebolo dobré. Pritom ľudia boli podľa mňa lepší – užívali si slobodu, neboli však až tak zadubení pod vplyvom konzumu. Teraz sme už vazalmi západného sveta, v dobrom aj zlom. V 90. rokoch púšťali cez deň na MTV kapely, ktoré by boli teraz prisilnou kávou aj pre súčasné Rádio_FM. V hudbe to boli neuveriteľné roky, zlatá éra kvalitnej hudby.
Kvety nikotínu sú z Komárna. Ako by si charakterizoval toto mesto?
Komárno je krásne kozmopolitné mesto, pred sto rokmi bolo ešte jedným z najvýznamnejších uhorských miest. Teraz sa však scvrkáva a upadá. Doplácame na politiku, ktorá nemá v láske juh Slovenska a okrem toho ani samotní maďarskí politici nám nič nepriniesli, iba si rozdelili, čo sa dalo a zneužili súdržnosť slovenských Maďarov.
Považujete sa za lokálpatriotov? Aké to je pre alternatívnu kapelu, ktorá funguje v malom meste?
Sme hrdí lokálpatrioti. Naša hudba tu žiaľ nikoho nezaujíma a nemáme tu takmer žiadnych poslucháčov. Nás to ale príliš netrápi. Maďari sú ako Taliani, zbožňujú disco a odľahčenú zábavu.
Hovoríte, že ste alternatíva alternatívy, čo znamená, že ste na okraji okraja. Prečo?
Tento termín použil dávnejšie jeden novinár a my sme si ho iba privlastnili, vlastne doteraz neviem, ako to myslel. Ja mám neustále nutkanie provokovať, vydeľovať sa aj v rámci nezávislej scény a za každú cenu byť iný medzi inými. Vlastne na to doplácame, keďže nás potom nepovažujú za svojich ani nezávislé kruhy.
Podľa mien hádam, že ste slovensko-maďarská skupina, ktorá spieva po slovensky. Aj to z vás robí akúsi menšinu v menšine, nie?
Presne tak, kedysi som si to vôbec nepripúšťal, podľa mňa väčšina Komárňanov, čo navštevuje slovenské školy, si myslí, že nacionalizmus neexistuje, pretože sme sa s ním jednoducho nikdy nestretli. My sme práveže skôr maďarská kapela, ja jediný som polovičný Slovák, v kapele sa však bavíme po slovensky. Až neskôr som zistil, že byť Komárňanom je akousi stigmou, ktorá nás bude prenasledovať či chceme, či nechceme. Mojou obľúbenou je mapa „Po stopách Voices“ neziskovky Voices, ktorá takmer na 100% kopíruje mapu Tisovho Slovenska. Averziu majú ľudia ešte stále v podvedomí a vidím to aj na úškrnoch ľudí, keď spomenieme odkiaľ sme.
Spomínam si, že v Komárne bol jeden z prvých rockových klubov na Slovensku. Je to pravda? Ako sa volal? Chodieval si tam?
Jasné, volal sa Rock klub a veľmi dobre si ho pamätám, ešte sme tam aj stihli zopárkrát zahrať. Na kapely tam chodili aj stovky ľudí a hrávali tam tie najväčšie mená československej scény. U nás to je bohužiaľ tak, že ak chceš ísť na nejaký zaujímavý koncert alebo na umenie, musíš si ho zorganizovať. Takže práve chystáme s kamarátom podobný projekt.
Fungujete už od polovice 90. rokov. Mnoho kapiel sa za ten čas rozpadlo, prežili ste rôzne vlny a stále kráčate vlastnou cestou. Čo vás drží pohromade alebo čo vás ženie dopredu?
To, že sme všetci úplne iní. Všetci štyria počúvame inú hudbu, máme celkom iné osobnosti aj záujmy. Konflikty máme pravidelne, ale pri skladaní sa nehádame nikdy, hudba nás práveže spája a spoločne vytvárame niekedy doslova nové žánre, aspoň si to teda myslíme.
Vlákna sú podľa mňa váš najlepší a najvyzretejší album. Skrýva sa za ním alebo za jeho názvom nejaký príbeh?
Najviac asi to, že starneme a dozrievame aj hudobne. Celkovo slovenské kapely dozrievajú oveľa neskôr ako na Západe, u nás z hudby vyžijeme iba ťažko a potrebujeme teda aj viac času na vyhratie. Okrem toho, hudba je pre mňa čoraz viac únikom od desivých myšlienok, ktoré ma občas pochytia, Vlákna sú ešte úprimnejšie a osobnejšie ako boli predošlé Lesostepi. Sú aj vyjadrením pocitov tridsiatnika, ktorý už tuší, čo od života očakávať a čo si na ňom vážiť, resp. ako to lepšie vyjadriť. Celý náš život je poprepletaný ako vlákna, ktoré vedia spájať, vytvoriť zámotok a zahriať, ale aj škrtiť, pretrhnúť sa, chytiť do pasce...
S najnovším albumom vám vypomohli hudobníci ako Tomáš Sloboda z Le Payaco či Rasťo Rusnák z Kolowratu. Ako sa ti s nimi spolupracovalo?
Mne sa to veľmi páčilo, doteraz sme totiž s nikým nespolupracovali a ešte sme si na tom aj zakladali. Lenže Vlákna nám už prerastali cez hlavu, bolo tam priveľa rôznorodých piesní a potrebovali sme ľudí, ktorí by nám trocha prečistili hlavu. Najprv nám pomohol Oto Spál (bývalý spevák z kapely Blanche a tiež bývalý člen Kvetov Nikotínu), ktorý nám piesne trocha učesal a najmä vlial pozitívny pohľad na vec. Potom, keď sme tú energiu opäť strácali, prišiel Tomáš, zmixoval celý album za osem dní a presvedčil nás, že tieto piesne stoja za vydanie a šírenie. Rasťo Rusnák pre nás naspieval niekoľko vokálov, pre mňa je on ale najmä človekom, ktorý mi vždy dobre poradí, keď riešim niečo ohľadne kapely.
Tvoje texty mi na papieri pripomínajú básne. Urazil by si sa, keby som ťa nazval aj spievajúcim básnikom?
To je zaujímavé, moje texty pritom nevznikajú zvlášť, ale zároveň s hudbou. K hudbe ale podľa mňa nie je ťažké napísať pekný text, ľudia totiž textárom odpúšťajú prehrešky, ktoré poézia neodpúšťa. Keď si prečítam Válka, Heineho alebo Jesenina, tak viem, že do básnika mám ešte ďaleko.
Kvety Nikotínu sú Ondrej Bagin (spev, gitara), Gabriel Szalai (bicie) Peter Soóss (klávesy) a Michal Vincze (basa). Skupina vznikla v Komárne v roku 1994. Doteraz nahrala osem albumov, najnovší Vlákna vyšiel vo vydavateľstve G.A. Records. Skupina sa najbližšie predstaví na moravských festivaloch Boskovice (12. júla) a Beseda u bigbítu (1. august).
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.