Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rozhovor s Jiřím Černým 2.0

.peter Bálik .názory

"De Gaulla tam neposielajte" znel titulok nášho nedávneho rozhovoru s legendárnym českým hudobným kritikom a publicistom. Keďže bol dosť skrátený, ponúkam ho v pôvodnej podobe.

Peter Bálik

Začínal ako športový redaktor, no stal sa špičkovým hudobným kritikom. Miloval operu, no svoj život zasvätil bigbítu. Vyhodili ho z rozhlasu, no on začal za poslucháčmi chodiť osobne. Bol postavou Novembra 89, nevstúpil do politiky a dodnes počúva veľa hudby. Jiří Černý.

V nedávnom čísle sme mali veľký článok o Krylovi. Ako si spomínate na vaše prvé stretnutie?

Stretli sme sa v roku 1968. Počas toho roku som dostal dve zásielky z ostravského rozhlasu od Miloša Zapletala, vtedajšieho manažéra Olympiku a Marie Rottrovej. Medzi nimi bol mne úplne neznámy amatér Karel Kryl. Všetky jeho pesničky sa mi veľmi páčili a tak sme ho začali zaraďovať do nášho rozhlasového programu Dvanáct na houpačce, čo bol prvý československý pokus o hitparádu. Poslucháči hlasovali, ale Kryl sa vtedy medzi najlepších osem nedostal. Až na piaty pokus. S piesňou Bratříček, zavírej vrátka.

Čiže až po auguste?

Áno. Tam nepochybne zohrala úlohu invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Medzitým sme sa s Karlom stretli. Dôležitá bol schôdzka u Dvou koček v centre Prahy, kde sme sedeli niekoľko hodín a on mi rozprával svoj život, ktorý bol nesmierne zaujímavý. Až neskôr som si zistil, že tlačiareň jeho rodiny Kryl a Scotti patrila v bývalom Československu k tým najvzácnejším, pretože tlačili bibliofílie. Veľmi rýchlo sme sa skamarátili. 

Bratříček vyšiel v roku 1969. Vy ste vyberali pesničky na album?

Vyberal som to z nahrávok, ktoré nám poslal Miloš Zapletal. Tie vznikli v Činohernom štúdiu v Ostrave a po zvukovej stránke boli takmer nevyhovujúce. Neviem presne, koľko tých pesničiek bolo. Určite viac než dvadsať. Z nich som vybral šesťnásť, potom ich bolo štrnásť. Prebral som to s Krylom. Mal asi len dve námietky, inak sme sa dohodli veľmi rýchlo – na rozdiel od našich neskorších stretnutí. Ponúkol som to Supraphonu, kde to všetci zamietli. Navrhovali, aby som urobil album, kde by okrem Kryla boli aj iní pesničkári. Mne sa to nepáčilo, hovoril som, že by to bola taká česká folková “bramboračka”. Ja som chcel Kryla. Pravdu povediac, príliš som neveril, že to vyjde. Bolo niekoľko mesiacov po okupácii.

Čo sa stalo, že to nakoniec vyšlo?

Stalo sa to preto, lebo v Pantone bol vtedy riaditeľ Jan Hanuš. Bol to človek zo starej školy, jeden z najlepších autorov modernej vážnej hudby, „dvořákovec“ a hlboko veriaci katolík, ktorý k folku nemal žiadny vzťah, ale asi ho zaujala pieseň Pieta. Hanuš to schválil tak, ako sme to navrhli. Vyšlo to rýchlo. Ak by Husák nastúpil skôr, tak by ten album nikdy nevznikol. Bolo to o chlp, išlo tam o dni.

Nedávno nám napísala text o Krylovi Agneša Kalinová, ktorej manžela Jána Kalinu odsúdili na dva roky za počúvanie Kryla, pričom súdny znalec vtedy potvrdil, že platňa legálne vyšla a rozpredala sa skôr, než ju stihli zhabať.

Najprv vylisovali 40-tisíc kusov, ktoré sa hneď rozpredali. Potom v Lodenicích vylisovali ďalšie, ale tie hneď na mieste zničili. 

Spomínate si na podobné prípady ako sa stali manželom Kalinovcom?

Vtedy prenasledovali mladých ľudí za oveľa menšie veci, napríklad za prepisovanie textov Jaroslava Hutku, ktoré, mimochodom, vyšli tiež oficiálne.

Vráťme sa späť. Vy ste vojnové dieťa, že?

Áno, ale narodil som sa pred vojnou. V roku 1936 ako Andrej Kvašňák, Václav Havel, či Jan Kačer (smiech). Spomínam si, že keď prišli Nemci do Prahy. Tankisti mali krásne čierne barety a z jednej tankovej veže do druhej si hádzali orechy. Veľmi sa mi páčili a maminka sa za mňa hanbila. (Smiech.)

Aké bolo vyše detstvo za Protektorátu?

To bolo celkom šťastné detstvo. Maminka mala krajčírsku dieľňu a mali sme sa dobre. Nevedel som, že maminka vtedy podporovala môjho prastrýca a babičkinho brata Jana Nového, ktorý u seba skrýval Gabčíka s Kubišom. Po atentáte mal u seba ich bombu. V knižke Za Heydrichem stín je mu venovaná jedna epizóda, kde šiel s tou bombou v taške a zrazu vidí ako esesáci uzavreli ulicu a kontrolovali ľudí. Vedel, že keby sa obrátil opačným smerom, tak by bolo zle. Priložil si tašku k sebe, vytiahol kennkartu (pozn. red. – občiansky preukaz Tretej ríše) a rýchlo okolo nich prešiel. Naša rodina mala vtedy na mále.

Chodili ste na stavebnú priemyslovku. To sa ako stalo?

Pretože som bol zo živnostníckej rodiny a nebol som ani pionierom. To sme mali s Krylom spoločné. Jeho za to skopali zo schodov, mňa nepustili na gymnázium. Som technický antitalent, priemyslovka bola pre mňa utrpením, ale s pomocou kamarátov a múdrych profesorov, ktorí pochopili, že nie som ľavý, ale že viem niečo iné, som to zvládol. Napríklad profesor betónu mi na skúške povedal, že o betóne sa nebudeme baviť, ale že nech vymenujem všetky opery Antonína Dvořáka. Mal rád hudbu a vedel, že aj ja. Takto som urobil skúšky z betónu.

Ako ste sa dostali k hudbe?

V rodine sa hudbe profesionálne nikto nevenoval. Ale dedko bol obuvník a keď opravoval topánky, tak si pískal. Nádherne. Vedel celé árie z Aidy. Maminka zase krásne spievala Hašlera, sentimentálne piesne alebo operné árie. Zbožňoval som jej hlas, dodnes ho počujem.

Tak vznikala vaša láska k hudbe.

Tam to bolo jasné, aj láska k hlasom. Zo všetkých zvukov v hudbe mám najradšej ľudský hlas.

Začínali ste s operou?

Nie, najprv boli ľudové pesničky. Tých ma maminka naučila veľa, ale ako správna pražská meštianka mala abonentku v Národnom divadle, kam ma brávala so sebou. Prvé, čo som videl, bol balet Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. Neviem, či to urobila úmyselne, ale toto predstavenie je pre deti ideálne. Je to krásna hudba a všetko tam dobre dopadne. 

Hudba vám najviac učarovala?

Bavili ma tri veci. História, tú by som určite šiel študovať, keby ma pustili na gymnázium. Mal som samé jedničky, ale bolo to vylúčené. Potom mal bavil šport. Skončil som druhý majstrovstvách Československa v lukostreľbe, dva roky som robil športového redaktora. Odvtedy poznám Karola Poláka a samozrejme Gaba Zelenaya. Gabo bol výborný tréner v ľahkej atletike. Vyzeralo, že vie iba rozprávať, ale ľahkej atletike rozumel výborne, ostatné veci si vymýšľal. A tretia vec bola muzika. Ako s mladými ľuďmi zamávali The Beatles, tak so mňou opera. Národné bolo kúsok od stavebnej priemyslovky. Večer som ani nešiel domov, ale rovno na bidielko do Národného divadla. Niektoré predstavenia som videl aj stokrát. Aj som sa začal učiť spievať, ale moc mi to nešlo, tak som toho nechal.

Ako prišlo z toho vzostúpenia z hudobného Olympu k popmusic?

Jednoducho. Na strednej škole som si nerozumel s otcom, hovoril, že rastiem pre kriminál. Chodil domov neskoro, pretože som si po predstavení chodil sadnúť so spevákmi z opery a bol som šťastný, že ma medzi seba zobrali. Mimochodom, môj najlepší kamarát bol vtedy slovenský barytonista Jožka Heriban, ktorý pochádzal z Trnavy. Bol to najvtipnejší člen Národného divadla. Mal humor ostrý ako nôž. Keď sa národný umelec Přemysl Kočí rozcvičoval na toaletách, tak za ním prišiel a hovorí: Přeme, to by bola paráda, keby si si mohol ten hajzlík zobrať zo sebou na scénu! (Smiech.) Ale vtedy som už písal prvé články o opere a uverejňoval ich na školskej nástenke. 

Vy ste ale začali pracovať v Československom športe. 

Robil som tam dva roky, ale prestalo ma to baviť. Rýchlo som to zvládol a tým, že som bol mladý, mal som pocit, že ma všetci odstrkujú. Posledným klincom do rakvy boli Preteky mieru, kam so šiel ako jediný československý dopisovateľ. Starí redaktori hovoril, že De Gaulla tam neposielajte – prezývali ma tak pre môj veľký nos. Hovorili, že som básnik a spravodajstvo nezvládnem, bude to malér, ale ja som to zvládol. Krátko na to boli majstrovstvá sveta v rýchlostnej cyklistike v Lipsku, očakával som, že tam pôjdem, pretože som dráhe rozumel lepšie ako cestnej cyklistike. A oni tam poslali jedného staršieho redaktora, ktorý na tomto športe nikdy nebol. Hovorili, že De Gaulle by bol príliš pyšný. Urazil som sa, zavolal do Mladého světa, že chcem ísť k nim a že chcem robiť kultúru. Hneď ma zobrali, pretože mali voľné miesto. Tak som sa dostal k písaniu o hudbe. Jednou z prvých vecí bola recenzia na koncert nemeckého barytonistu Dietricha Fischera-Dieskaua, známeho interpreta piesní Franza Schuberta. Na porade vtedy povedali, že som to napísal pekne, ale že my sme časopis pre mladých a poslali ma do Semaforu. Potom som musel ísť na dva roky na vojnu. Bolo to obrovské zdržanie. Keď mi niekto povie, že vojna spraví z človeka chlapa, tak mám chuť dať pár faciek. Boli to stratené roky, pritom mal som dobrú vojnu, bol som na armádnom štábe a robil som kinopriemetača. V noci som si púšťal desať krát po sebe Ivana Hrozného. Keď som sa vrátil z vojny, Prahou už lomcoval bigbít. 

Hneď sa vám to páčilo?

Rokenrol sa mi zo začiatku zdal trochu primitívny, ale keď som videl ako komunisti tých chlapcov prenasledovali, z dobrého evanjelického srdca som začal bigbiťákom fandiť a začal som o nich písať. Rok na to vyšla moja publikácia Zpěváci před soudem, o dva roky knihy Zpěváci bez konzervatoře a Poplach kolem Beatles. Neskôr som s prvou ženou Mirkou začal v rozhlase robiť Houpačku. Bol to nápad šéfredaktora Mladého světa Josefa Hollera, ktorý chcel pôvodne robiť hitparádu, ale nešlo to, pretože sa u nás nepočítalo, koľko sa predalo platní. Na houpačce sa vysielalo štyri roky, za ten čas prišlo takmer milión dopisov. Z rozhlasu nás vyhodili, keď sme pustili Běž domu, Ivane. 

Museli ste vedieť, že to takto dopadne.

Vedel som to. Bol som zúfalý, ale nielen z toho, že tu boli Rusi, ale ako sa tomu českí ľudia poddávali. Napríklad niekoho vyhodili z rozhlasu a už sa našlo ďalších päť ďalších, ktorí chceli jeho miesto. To je známa vec - keď tam nebudem ja, bude tam niekto horší. Tým sa dá ospravedlniť úplne všetko. Mňa predtým, v roku 1965 vyhodili z Mladého světa, že nezdravo podporujem bigbít, že sa nevenujem práci vo zväzáckych organizáciach a podobne, takže som ja som bol odvtedy až do roku 1990 na voľnej nohe. Dnes, keď odborári demonštrujú, že aká je tu nezamestnanosť, tak nech to nehovoria mne. Ja som bol nezamestnaný štvrť storočia.

Keď k tomu prirátame váš text na obale Krylovho Bratříčka, tak to asi bolo ťažké nájsť si prácu, nie?

Nebolo to ťažké. Myslím si, že som „klikař.“ Vždy, keď sa dostanem dole, tak najneskôr do mesiaca vyletím hore. Keď ma vyhodili aj z rozhlasu, vymyslel som si, že budem ľuďom púšťať hudbu osobne. Vadilo mi totiž, že píšem o hudbe, ktorú ľudia nemôžu počuť. Napríklad som napísal článok o Jethro Tull, ale ich platne sa tu dali zohnať len veľmi ťažko. Tak som si vymyslel klubový program Antidiskotéka. Keď prišli novinári z Holandska a Anglicka na moju šou, boli šokovaní. Hovorili, že to v živote nevideli, aby novinár púšťal obecenstvu platne. Z núdze som urobil cnosť. 

Ako ste zháňali platne?

Požičiavali mi ich priatelia, napríklad aj od Karla Gotta. Ten mi dokonca platne vozil zo Západu. Spomínam si, že prvý album It’s Underground mi Gott priniesol z Ameriky, boli tam Grateful Dead, Janis Joplin, či Cohenova Suzanne. Keď moji známi začali odchádzať do exilu, začali ma zásobovať aj oni. Najviac platní mi poslal Jirka Palas, ktorý založil vydavateľstvo Šafrán. Raz mi z Londýna prišli platne a hudobné časopisy od akéhosi Richarda Kroupu. Bol to chlapec z Uherského Hradišťa, ktorý bol ako vzorný zväzák vyslaný do Londýna. Tam mu niekto ukradol všetky dokumenty a vedúci zájazdu sa na neho vykašľal. Bol vlastne prinútený k emigrácii. (smiech) Napriek tomu, že nevedel ani slovo po anglicky, rýchlo sa reč naučil a začal pracovať ako vedúci oddelenia v obchode His Master’s Voice na Oxford Street, čo bol vtedy najväčší obchod s platňami na svete. Pretože poznal moje články a chcel spraviť niečo záslužné, tak mi posielal platne. Melody Maker mi predplácal pan Kostecký. Bol to druhý huslista zo Smetanovho kvarteta a moja maminka šila jeho manželke šaty. 

Ako sa vám podariť uhrať na oficiálnych miestach, aby ste vôbec mohli chodiť zo svojou šou po celom Československu? 

Začal som oficiálne cez agentúru Pražské kultúrne stredisko, čiže PRKUS. (smiech) Tam sa ma rýchlo zbavili, ale predtým ma dokonca pozvali do rekvalifikačnej komisie, kde robili skúšky Plastici. A my sme im navrhli druhú najvyššiu kvalifikáciu. Samozrejme, že ma z nej hneď vyrazili. Fízli prišli na jeden môj program, kde som si robil vtipy z Anticharty a potom už to šlo. Dvaja právnici na ministerstve kultúry mi však poradili, že existuje taká vyhláška o odmeňovaní čelných osobností nášho kultúrneho života, ktorú vymysleli kvôli športovcom, ktorí chodili do škôl na besedy, aby ich mohli oficiálne zaplatiť. Použil som ju na seba, nechal som si vytlačiť parádne osvedčenie a až do roku 1989 som na tento papier jazdil. Vďaka takýmto "pološvindlom" som celú normalizáciu prežil dobre s výnimkou roku 1977, keď sa roztrúbilo, že som ma Ľudovom konzervatóriu, kde som v tom čase učil, čítal študentom Chartu 77. 

A čítali ste?

Nečítal som. Nikdy by som a neodvážil, mal som už dieťa a nechcel som, aby ma úplne zakázali. Študentom som len povedal, že je absurdné, aby sme podpisovali protest proti niečomu, čo sme nečítali. Tak ma z tej školy vyhodili, ale vtedy som si povedal, že keď komunisti predstierajú, že je tu demokracia, tak sa budem súdiť. Podobne na to šiel aj Karel Srp s Jazzovou sekciou. Školu som zažaloval, súd som vyhral a oni mi museli doplatiť niekoľko mesiacov. Okrem toho som mal šťastie na skvelých ľudí, ktorí mi pomáhali. Napríklad Peter Singer, bol to slovenský žid, študoval v Prahe. Bol to taký frajer, ktorý na strahovských internátoch viedol študentský klub, kde som vystupoval a stále bol mierne podnapitý.

U nás sa hovorí “hladinkár”.

Zavolali mu, že Černý je zakázaný. A on, že čo to znamená, že je zakázaný, nikto mu nič nenapísal, tým pádom to nemôže akceptovať. Vtedy sa zakazovalo len po telefóne. Vyhrážali sa mu, že bude mať z toho “prúser”, no on im povedal, že nech si oni zoženú iného vola, ktorý bude zadarmo robiť vedúceho klubu. Takýmto spôsobom ma chránil. Keď si zoberiete časopis Melodie z ročníkov 1977 a 1978, moje meno sa tam nevyskytuje, pretože moje články podpisoval Ondřej Konrád alebo Jan Rejžek. Singer dokazoval, že keď sa človek postaví na zadné, tak to väčšinou vyhrá.

Tušili ste, čo pre nás znamenali vaše programy? Bolo to také okno do sveta ako dnes internet. 

Nie, ale dnes to viem. Vtedy som si myslel, že je to taká zábava. V Brne bolo niekedy tak plno, že som sa tam nedostal, musel som vliezť oknom rovno na pódium. Včera v Bratislave za mnou prišlo zopár ľudí, ktorí mi povedali, že som ich naučil počúvať hudbu. Je to úžasné, ale vtedy som to nevedel. Bol som šťastný, že môžem hudbu púšťať a že o nej môžem hovoriť. Vtedy som dokonca zarábal relatívne slušnú peniaze. Ministerská zmluva umožňovala honorár až do výšky 400 korún. To bolo dosť peňazí. Bola to druhá kvalifikačná trieda pre spevákov ako Karel Zich, ale pretože oni z tej sumy museli platiť ďalších, zarábal som viac ako oni. Spomínam, si že pred Novembrom som robil program v Brne, kde som hovoril o Čarnogurskom, Ponickej a Kusom, ktorí boli vtedy zavretí. Druhý deň som išiel do Bratislavy na Mladú gardu. Začal som o tom hovoriť a vôbec žiadny ohlas. Došlo mi, Slováci to neradi počujú, že Bratislava bola vždy apolitická a pomery tu vtedy boli jednoduchšie než v Čechách. Mal som dojem, že tí ľudia ani nevedia, kto je Ponická a Kusý. Bratislavské publikum bolo vždy výborné, ale bolo iné.

Prichádza november 1989 a vy stojíte s Václavom Malým na balkóne na Melantrichu a moderujete míting. Ako k tomu došlo?

S Havlom som sa poznal už od 50. rokov. Keď ho v roku 1983 pustili z väzenia, tak som ho pozval k nám. Krátko na to som mal Antidiskotéku v Novej Pake a zrazu ho vidím v obecenstve. Mal som takú radosť. Privítal som ho a pustil som mu Cohenovu Gypsy’s Wife. On si to potom celý život pamätal. Potom sme sa občas vídali a keď vypukla revolúcia a vzniklo Občianske fórum, jeho tajomník Vladimír Hanzel, mi zavolal, či by som im nemohol pomôcť. Dorazil som na štáb a hneď na druhý deň predpoludním som moderoval na Václavskom námestí. Všetko to šlo strašne rýchlo.

Ako to bolo s hymnou, ktorú spieval Kryl s Gottom?

Ráno sme sa streli v Občianskom fóre, prišiel za mnou Láďa Kantor a povedal mi, aby som sa opýtal Kryla, či by zaspieval s Gottom hymnu. Nevedeli, či to vôbec pôjde, ja som vedel, že Kryl si robil z Gotta srandu, ale veľmi si vážil jeho profesionalitu. Mne to pripadalo ako skvelý nápad. Vtedy ešte nebolo nič vyhraté. Zúfalé správy chodili z Ostravy. Televízia konečne začala z námestia vysielať priame prenosy a pomyslel som si, že keď ľudia uvidia vedľa seba emigranta zo Slobodnej Európy a národného umelca, povedia si, že je to hotové. Keď som našiel Kryla, zistil som, že sa s Gotom už dovárajú, v ktorej tónine to budú spievať. Keď Kryl potom hovoril, že ho k tomu duetu ukecali Havel s Černým, tak som mu pripomenul, že to nie je pravda. Urobil to sám, nikto ho nemusel prehovárať.

Počas novembra bol Kryl viac doma v Bratislave ako v Prahe. Čo sa stalo, že si prestal rozumieť s Havlom a Občianskym fórom?

Karel mal pocit, že mu Slováci lepšie rozumejú, ale ja si myslím, že je to nezmysel. Česi mu rozumeli rovnako. Kryl prišiel počas revolúcie za Havlom s tým, že "šéfe, som tu, čo mám robiť?" Havel mu povedal, že najviac poslúži, keď bude cestovať po Československu a spievať. Kryl si ale myslel, že ho Havel zoberie so sebou do politiky. Bol výborným politickým komentátorom a veľmi politike rozumel. Keď si Kryla začali privlastňovať sociálni demokrati, boli úplne vedľa. Kryl bol “pravičák” a okrem toho aj bigotný katolík. Havla vtedy nemohlo napadnúť, že protestný spevák chce do vysokej politiky. Nemyslím si, že to bola Havlova chyba. Ja by som ho na Hrad tiež nebral. Kryl bol “chaot”, často veľmi nervózny. Havlovou chybou bolo, že nikdy nedal Krylovi vyznamenanie, sám nikdy o žiaden metál nestál, ale nemôžete merať podľa seba aj tých druhých. Kryl vyznamenanie chcel a zaslúžil by si ho, ale nakoniec ho dostal až po smrti. 

Vy ste mali s ním vzťah ako na hojdačke: raz výborný, inokedy na bode mrazu. 

Kryl mi bol vďačný a vždy o mne krásne hovoril, aj keď nezaslúžene, ale pokiaľ sme boli zoči-voči, tak sme sa často hádali. Občas mal také to veľkopanské správanie. Keď som bol za ním v Mníchove, učil ma ako sa drží príbor, ako sa správne drží krígel piva a podobne. Občas si na Karla spomeniem a pivo držím podľa neho, ľudia na mňa zazerajú a hovoria si: to je ale snob! (smiech) 

Prečo bol nespokojný s ponovembrovým vývojom?

Krylovi bolo všetko pomalé. Prežil väčšinu svojho dospelého života vo fungujúcej demokracii a chýbala mu trpezlivosť. 

Ale v hudbe ste si rozumeli?

Poslal mi kazetu Vůně, ale odkázal som, že je tam málo dobrých pesničiek. Ten sa ale naštval! Za týždeň mi poslal ďalšiu kazetu a z tých dvoch kaziet som nakoniec vybral tie najlepšie pesničky na album Tekuté písky. Je to výborný album, ale nie je ani zďaleka tak známy ako Bratříček a Rakovina. 

Zmierili ste sa pred jeho smrťou?

Koncom roku 1993 mi odkázal, že so mnou už nechce hovoriť. Už ani neviem kvôli čomu. Asi to musela byť nejaká kravina, keď si na to nespomínam. V tom čase som končil v časopis Rock & Pop ako šéfredaktor, pretože som tú prácu nerobil dobre a okrem toho som mal aj súd so svojou bývalou ženou, ktorý som prehral a dodnes to cítim ako neskutočnú krivdu. A rozpadalo sa Československo. Modlil som sa vtedy, nech vydrží Rock & Pop, nech vyhrám súd a nech zostane republika. Vydržal len Rock & Pop, Pán Boh ma teda vypočul len čiastočne. (smiech) Karel sa prestal ozývať, neposlal mi ani vianočnú gratuláciu, čo robil každý rok. Ešte si spomínam, že  keď mi náš spoločný priateľ Martin Stumpf odovzdal Krylov odkaz, že som mňou nechce hovoriť, tak som prchko dodal, že aspoň bude od “skrčka” pokoj, čo mu samozrejme povedal. (Smiech.) Vtedy by som si dal zopár faciek. No vo februári mi Kryl poslal kartu, že sa za všetko ospravedlňuje a že ma rád zase uvidí. To sa nestalo, pretože krátko na to zomrel. 

Počúvate stále veľa hudby?

Áno, veľa.

Ako rozlišujete dobrú a zlú hudbu?

Spolieham sa na to, že mám veľa napočúvaného. Keď počujem, že niekto ukradne nejaké melódiu, ako to robil napríklad Karel Svoboda, tak to hneď spoznám. Mám zúfalý hendikep v tom, že som nikdy na nič nehral a moje teoretické hudobné vzdelanie je minimálne, ale mám veľa napočúvaného zo všetkých rôznych štýlov. O hudbe stále premýšľam. Najprv ju počúvam, najlepšie niekoľko krát za sebou a potom rozmýšľam, prečo sa mi to páči alebo nepáči. Možno to znie trúfalo, ale verím si. Veľakrát sa mi stalo, že sa mi páčilo niečo, čo ľudia prehliadli, ale prišli na to neskôr. Napríklad Yesterday od The Beatles. Keď vyšla, dal som ju do hitparády a hneď vypadla. Za mesiac bol z toho najväčší svetový hit. Taký Kryl vypadol štyri krát. Alebo Prúdy: nasadzoval som jednu ich nahrávku za druhou a stále nič. Už to niektorým ľuďom na nervy, ale ja som oponoval, že chcem, aby tam znela krásna muzika. 

Mnohí hudobní kritici a muzikanti starnú spolu so svojimi generačnými idolmi, no vy stále objavujete novú hudbu. 

Staré veci sa mi stále páčia, ale tie nové sa mi do toho stále zmestia. Nemyslím si, že vrchol hudby nastal v 60. rokoch, vtedy som už nebol mladý, mal som už tridsať. Mladý som bol vtedy, keď fičal swing a keď som chodil na tanečnú  Václavom Havlom. Nemal som moc rád, pretože mi vždy prebral tie najkrajšie baby. Keď niekto vyhlásil pánsku volenku, tak tie jeho malé pestičky pracovali a predierali sa k tomu najkrajšiemu dievčaťu a ja som bol vždy druhý, či tretí. (smiech)

Teraz idete autom do Rožnova. Čo budete počúvať?

Nové albumy Suzanne Vega a Bruca Springsteena. Teraz budem robiť program o Johnnym Cashovi. Jeho staré pesničky poznám, ale musím si zopakovať Cashove posledné albumy, keď už vlastne skoro nežil, ale v štúdiu bol stále schopný nahrávať. To je podľa mňa víťazstvo ducha nad hmotou.  

Peter Bálik, Juraj Kušnierik

Jiří Černý / Legendárny český hudobný kritik a novinár. Začínal ako dopisovateľ Československého športu, odkiaľ v roku 1961 prešiel do Mladého světa. V roku 1965 ho odtiaľ vyhodili, ako dôvod uviedli, že až príliš fandí bigbítu. Medzitým spolu so svojou ženou začal pripravovať prvú československú hitparádu Dvanásť na houpačce. Vyberal piesne pre album Karla Kryla Bratříček, zavírej vrátka, ku ktorému napísal aj slávny sleevnote. Po vyhodení z rozhlasu púšťal hudbu ľuďom na slávnych Antidiskotékach. Počas revolúcie spouzakladal Občianske fórum a moderoval zhromaždenia na Václavskom námestí. Bol šéfredaktorom časopisu Rock & Pop, dodnes spolupracuje s Českým rozhlasom, píše články a robí Antidiskotéky. Je autorom viacerých publikácií ako Poplach kolem Beatles, Hvězdy světových mikrofónu, Hvězdy tehdejších hitparád (vo všetkých troch je spoluautorkom Miroslava Černá), Načerno a Určitá míra facky. Žije v Prahe.

 

 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite