Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mýtus o materinskej múdrosti

.marína Gálisová .názory

„Matka to vie fakt najlepšie,“ tvrdili mi za tie roky, čo bojujem materinský boj, viaceré pevne presvedčené známe. A tiež mnohé internetové stránky, kam už po viacerých stresových informáciách radšej nechodím. Z mýtu o nekonečnej materinskej múdrosti som sa vyliečila.

Marína Gálisová

Paradoxne, z tohto mýtu ma nevyliečili tzv. krkavčie matky, o ktorých tak rád píše bulvár. Nevyhľadávam podobnú duševnú stravu, nemám na to povahu. Z mýtu, že matka rozhodne vždy vie, čo je pre jej dieťa najlepšie, ma vyliečili... tie najlepšie matky.

Sú to matky s veľkým M. Matky, ktoré si preštudujú všetku pop-odbornú (áno, môj výraz, copyrightu sa vzdávam) literatúru o novom človiečikovi – od počatia, tehotenstva, pôrodu, prvých mesiacov, prvých rôčkov, rokov, ba niekedy aj desaťročí – a vrhnú sa na materstvo mohutne pripravené. Ich vedomosti sa síce trochu zrážajú s realitou, ale pripravené mamičky sa nedajú zastrašiť. Spoja sa s internetom, kde nájdu veľa spriaznených duší. V diskusiách si potom udeľujú milé prezývky ako „snažilky“ (to sú tie, ktoré sa usilujú o počatie), „tehuľky“ (nežiada sa vysvetlenie) a potom, samozrejme, sú už naveky mamičky, maminy, mamky, mamuľky... Dobre, možno som trochu zaujatá, od chvíle, čo ma prvý raz nadhodilo pri kolektívnom volaní „Maminy!“ v pôrodnici.

Preto radšej v rámci objektivity uznám, že tie najlepšie matky majú svojím spôsobom výhodu. Majú čím prebiť tú strašidelnú neistotu, ktorá nasleduje po prvom pôrode, keď žena pozerá do očí celkom novému človeku, absolútne jedinečnému (až by sa žiadalo, ale sa hanbí povedať, že svojstojnému) a zároveň vie, že ten človek je od nej na niekoľko rokov úplne závislý. Majú vedomosti, majú za sebou masu internetových spoludiskutérok a najmä presvedčenie, že majú aj pravdu.

Nie, tej neistote, prebíjanej hranou istotou, sa neposmievam. Neposmievam sa matkám, ktoré prídu do poradne s prvým dieťaťom a hneď zostra poučujú svoju „dokinu“ (to je výraz zo spomínaných internetových materinských zhromaždísk), ako sa má s dieťaťom zaobchádzať. Ja sama som sa pri prvej prehliadke v poradni oborila na doktorku, že prečo otvára okno, veď na môjho drobčeka, vyzlečeného na váhe, predsa fúka. Pani doktorka sa neurazila, s prehľadom a milo odvetila, že vonku je predsa teplejšie ako vnútri. (Nuž, bol vriaci júl a ja sprostá som sa prísne riadila pokynmi z pôrodnice, že s dieťaťom možno ísť von až po nejakom týždni a ešte ho treba zabaliť ako múmiu). Drobček – v skutočnosti valibuk, pod ktorým úpela váha – si svoj nudistický kúpeľ v teplom vzduchu očividne vychutnával. A ja som nabrala trochu rozumu. Ešte viac som ho nabrala, keď mi pri druhom dieťati, čo prišlo na svet v mrazivom februári, dali v nemocnici presne tie isté pokyny, čo sa týka chodenia von aj obliekania.

A tak som sa učila triediť informačné zdroje. Niečo poradila detská lekárka, niečo babky – div divúci, nie vždy boli mimo –, občas pomohla aj nejaká tá kniha a často kamarátky, ktoré už mali najzúfalejšie materské stavy za sebou a odniesli si z nich nadhľad a otvorenosť. Nie, to neboli tie najlepšie matky, ale matky, ktoré priznali svoje obavy aj pochybnosti. S údivom som zistila, že aj v materstve, tak ako inde, sa z obáv, pochybností a otvorenosti napokon podarí vyhrabať riešenie problému. Možno nie „najlepšie“, ale fungujúce. A nabudúce zase, vždy sa začína odznova, ale aj skúsenosti sa hromadia, a ak sa človek vyhne presvedčeniu o vlastnej nekonečnej múdrosti, na niečo príde.

Zato tie najlepšie matky, ktoré stále najlepšie vedia, čo s dieťaťom, na otvorenosť kašlali a išli si svoje s vervou undergroundového hiphopera. Toto musíš, toto nesmieš, dieťa musí spať vtedy a vtedy, piť vtedy a vtedy, červená stužka proti urieknutiu do kočíka, a kto si myslí niečo iné, je zlá matka.

Keďže som sa preto vyhýbala vševediacim materským koncilom pri pieskovisku a časom som začala obchádzať aj tie internetové, prešlo zopár rokov a s ich zvláštnym svetom, plným nehy a lásky k deťom, často vyjadrovanej pozoruhodne zúrivým spôsobom, som trochu stratila kontakt.

On však neprestal existovať. Stačí zopár klikov na internete a ste v ňom. Je až neuveriteľné, koľko matiek nielenže stále najlepšie vie, čo s dieťaťom, ale neštíti sa ani konania, aké hraničí s týraním. V materinských diskusných skupinách sa bežne dočítate, že dieťaťu nielenže netreba znižovať teplotu do 38,5 (s tým, pokiaľ viem, súhlasia mnohí lekári), ale aj to, že vôbec žiadnu horúčku znižovať netreba. To sa hneď sa nájde zopár mamičiek, ktoré prihodia hrdinské historky, ako nechali to svoje dieťa tri dni ležať so štyridsiatkami a v rámci návratu k prírode mu nedali žiadne antipyretiká. Ďalšie sa hrdia, že liečia len bylinkami – pritom niet náznaku, že by o ich účinkoch, najmä v kombináciách, mali hlbšie vedomosti. Iné zase prisahajú len a len na homeopatickú liečbu a úplne odmietajú klasickú medicínu. Už len čakám, kedy sa objaví skupina matiek, ktoré svoje deti začnú liečiť výhradne vesmírnou energiou.

Niežeby som u detí nikdy pri chorobách nepoužila žiadnu „alternatívu“. Dobrý čaj s citrónom, pokoj na lôžku a cibuľový sirup proti kašľu, užívaný s mierou, ešte nikomu neublížili. No rozum mi radí rozoznávať isté hranice, za ktorými už domáce recepty, žiaľbohu, neúčinkujú. Hranice, za ktorými rodič prestáva byť najlepším detským lekárom a musí sa obrátiť na toho s diplomom. A keďže mi chýba presvedčenie o vlastnej neomylnosti, tie hranice občas nakreslím radšej trochu opatrnejšie, než by som riskovala. Adrenalín milujem, ale čerpať ho z experimentovania na vlastných deťoch je predsa len trochu moc.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite