Nie, nebola nútená učiť sexuálnu výchovu, ani prednášať o potratoch či homosexuálnych manželstvách, nič podobné, kde by pripadala výhrada vo svedomí logicky do úvahy. „Musela som v sobotu za sedem hodín odučiť 70 externých študentov celú látku môjho seminára a ešte ich aj priebežne ohodnotiť a na konci vyskúšať. Keď som to odmietla, pohrozili mi výpoveďou,“ hovorí vysokoškolská učiteľka, ktorá si aj v našom univerzitnom marazme snaží zachovať vysokú latku. Študenti vedia, že sa na jej semináre musia pripravovať a že skúšku nedostanú, ak naozaj nevedia to, čo sa od nich očakáva.
Lenže pri externých študentoch sa všetky jej princípy a zásady rúcajú a ona sa bezmocne pozerá na to, ako sa nechtiac podieľa na kamuflovanom vzdelávaní tých, ktorí o žiadne vzdelávanie nestoja, ale prinášajú škole peniaze. „Cítim sa ako spolupáchateľ. Musím to prijať, alebo si môžem uplatniť výhradu vo svedomí?“ pýta sa nástojčivo.
Spomenula som si pri jej otázke na príbeh vysokoškolského profesora, špičkového informatika, ktorý mi porozprával v jednom rozhovore. Zlákali ho prednášať do pobočky jednej vysokej školy v malom okresnom meste. Keď sa pán profesor dostavil, čakala ho trieda plná starších dám. Pekne ho poprosili, aby ich v rámci vysokoškolského štúdia, ktoré im nariadil a zorganizoval zamestnávateľ (štátny úrad), naučil používať MS Excel. Pán profesor tie milé ženičky Excel naozaj naučil, dal im všetkým aj skúšku z informatiky – ale rýchlo sa porúčal. Mohol si to dovoliť, bola to len bokovka na zlepšenie príjmu.
Ďalšia vysokoškolská profesorka mi rozprávala, ako jej študent doniesol umelecký návrh, ktorému sa chce počas semestra venovať, načmáraný na zdrape zo servítky. No nemohla si dovoliť vyhodiť ho. Zároveň však stratila autoritu v očiach ostatných študentov.
Totálna degradácia našich vysokých škôl na masové výrobne vysokoškolských titulov nielenže vyháňa ambicióznych študentov na zahraničné vysoké školy, ale rozleptáva vnútorne aj pedagógov, ktorí majú ambície niečo študentov naučiť a nechýba im istý stupeň sebaúcty, preto sa nechcú celkom prispôsobiť chorému systému. To prispôsobovanie sa už tým starším začína pripomínať časy socializmu, keď tiež museli robiť zničujúce kompromisy. Vstúpiť do strany, alebo opustiť školstvo? Súhlasiť s ateizmom, alebo sa vzdať milovaného učiteľského povolania? Mnohí poctiví vysokoškolskí učitelia riešia teraz podobne vážne dilemy. Majú robiť kompromisy, ktoré im ničia svedomie, sebaúctu, autoritu alebo treba zo systému vystúpiť, nepodieľať sa na ňom a nájsť si inú prácu?
Možno by sme týmto ľuďom na začiatok mohli dovoliť uplatniť si výhradu vo svedomí. Kým sa celý vysokoškolský systém neozdraví a nevyčistí. Možno si s tým chorým systémom raz poradí osvietený minister s jasnou víziou, a možno to vyrieši trh práce. Keď konečne odmietne nevzdelancov s titulom.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.