Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ty si feministka?

.marína Gálisová .názory

Je to taký zvláštny pocit, byť stále po toľkých rokoch feministkou. Rozmýšľam, kedy sa to začalo.

Marína Gálisová

Žeby vtedy v detstve, keď som sa po rodinnom čítaní Biblie začala vypytovať, prečo majú ženy byť mužom podriadené, a nikto mi na to nedokázal dať odpoveď? Odpovede mi síce dávali, ale všetky z nich sa bili buď so základnou logikou, alebo s mojím inštinktívnym presvedčením, že nerovnosť muža a ženy je jednoducho, ehm, blbosť.

Alebo vtedy, keď mi prízvukovali, že by som sa mala hrať s bábami, nosiť sukničky, a vôbec, správať sa „dievčenskejšie“? Alebo keď mi dobrotivé príbuzné hovorili „Nebuď príliš múdra, to chlapci nemajú radi“? (Zaujímavé, vždy to tvrdili len príbuzné, nikdy nie príbuzní.) Alebo keď som sa na strednej škole dozvedela, že je čudné, keď počúvam tvrdú muziku, veď som dievča, ba dokonca nemám ani staršieho brata, od ktorého som tú „metalózu“ mohla chytiť. Prosto, nevysvetliteľný jav. Alebo aj potom, keď som na vysokej škole dostala do ruky Aspekt? Hltala som texty, nie so všetkými som súhlasila, ale už ten pocit, že sa tu otvárajú témy, dovtedy neslýchané, bol oslobodzujúci.

Môj feminizmus má zrejme mnoho začiatkov, tak ako existuje aj mnoho feminizmov. O tej mnohosti feminizmov veľa ľudí netuší, a tak sa dnes zase stretávam s názormi, milými i nemilými, vtipnými i smutno-smiešnymi. „Ty si feministka? To akože nenávidíš mužov?“ znie jeden. „Ty si feministka? Ako môžeš byť za zabíjanie nenarodených detí?“ znie druhý. „Ty si feministka? Ale to musíš byť ľavičiarka... Uf, asi si za pozitívnu diskrimináciu, za kvóty pre ženy, za štátne regulácie platov...“ znie tretí. Vypočítať ďalšie by už bola vážne nudné, tak radšej skončím.

Nechápem, prečo by som mala nenávidieť mužov. Mám dojem, že ich nenávidí skôr ten machistický vzorec uvažovania o svete, ktorý by ich všetkých rád videl buď ako násilníkov s verbálnou zdatnosťou priemerného šimpanza, ale zato vždy pripravených udrieť. Obávam sa, že ich často nenávidia aj tzv. tradične založené ženy, ktoré síce navonok hlásajú mužskú nadradenosť, ale potom sa pýšia tým, ako tými „hlavami rodiny“ veselo krútia, ako si ich skrotili a strčili pod papuču. „Veď on napokon aj tak vždy urobí, čo chcem,“ také je motto mnohých týchto žien.

Neviem, prečo by som mala byť za zabíjanie nenarodených detí. Som pro-life aj preto, lebo viem, aká hrozná je často „voľba“, ktorou celé milé okolie oblaží ženu v ťažkej situácii – a namiesto toho, aby sa jej naozaj spýtalo na jej názor, hučí do nej „veď si to daj zobrať, lebo si pokazíš život“.

A neviem, prečo by som mala byť ľavičiarka. Žiadať o štátne zásahy v prospech žien podľa mňa nevychádza ani tak  z nejakej „genetickej výbavy“ feminizmu ako celku – ak vôbec nejaký celok existuje. V ére, keď o štátne zásahy vo svoj prospech dlhodobo žiadajú všemožné lobby od veľkého biznisu až po spolok kominárov, je to skôr niečo ako módny vzorec správania, no ja ho, hádam prepáčite, nezdieľam.

Pravda, ľudia radi uvažujú stereotypne, lebo je to pre nich jednoduchšie. Často k zmene stereotypného názoru nepomôže ani to, keď namietnem, že v dejinách feminizmu (feminizmov) bolo celkom dosť prolife osobností – napríklad známa americká abolicionistka a aktivistka za práva žien Susan B. Anthony. Alebo keď poukážem na živý myšlienkový prúd i-feminizmu, ktorý je libertariánsky a kritizuje etatistické sklony mainstreamu. Alebo keď citujem Jána Pavla II., ktorý sa o boji za práva žien vyjadril pochvalne: „Táto cesta bola ťažká a komplikovaná a občas sa nevyhla chybám. No aj tak bola v zásade pozitívna, hoci je stále neukončená pre mnohé prekážky, ktoré v rozličných častiach sveta stále bránia ženám, aby boli uznané, rešpektované a vo svojej vlastnej mimoriadnej dôstojnosti oceňované.“ A Ján Pavol II. napísal aj toto: „Musím vyjadriť svoj obdiv tým ženám dobrej vôle, ktoré zasvätili svoj život obrane dôstojnosti ženstva, bojovali za základné sociálne, ekonomické a politické práva žien, prejavovali odvážnu iniciatívu v období, keď sa to považovalo za extrémne nevhodné, za príznak nedostatku ženskosti, prejav exhibicionizmu, ba dokonca za hriech.“

Ozaj je to niekedy zvláštny pocit, byť feministkou, libertariánkou, katolíčkou, a tak celkom sa nezmestiť do žiadnej stereotypmi vymedzenej priehradky. Ale život je pestrý, do priehradiek sa napratať nedá. Plus, dovolím si povedať spolu s Martinom Lutherom (ktorého tiež pre mnohé obdivujem a v mnohom s ním nesúhlasím), nemôžem inak. Ale jedno môžem: zaželať pekný advent všetkým bez ohľadu na to, či so mnou súhlasia.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite