V auguste urobila agentúra Focus v spolupráci s Nadáciou Partners prieskum, kde respondenti zhodnotili svoju životnú úroveň pred tzv. nežnou revolúciou a po nej. Väčšina opýtaných je presvedčených, že za dnešnú mzdu si kúpia menej ako pred revolúciou a že Slováci sú na tom dnes finančne všeobecne horšie ako pred pádom komunizmu.
Je to smutné aj smiešne zároveň.
Smutné preto, lebo problémy má veľa ľudí, ktorí s peniazmi vychádzajú naozaj ťažko, aj keď šetria, zvažujú každý nákup a správajú sa finančne zodpovedne. Stačí, ak je jeden rodič na rodičovskej dovolenke (áno, naozaj neviem, prečo sa to nazýva dovolenka, asi sa môžeme pýtať na lampárni), že jeden z manželských partnerov dlhodobo ochorie či príde o prácu. Ťažká životná situácia je na svete. To však nie je chudoba typu „nemôžem ísť na dovolenku“, ale chudoba typu „neviem, ako dám deťom jesť“. Sú to celkom odlišné javy a tento prieskum ich mieša dohromady.
A na tom prieskume je aj niečo veľmi smiešne. Bol totiž vykonaný na vzorke respondentov, v ktorej sa nachádzali ľudia vo veku od 18 rokov. Metodiku prieskumov som neštudovala, tak ma prosím nekameňujte sociologickými a štatistickými skriptami. Len sa čudujem, aký význam má pýtať sa ľudí, ako sa mali pred rokom 1989, keď vtedy jednoducho neboli. Ale dajme tomu, že šlo o zisťovanie dojmov, sprostredkovaných dojmov a spomienok na spomienky iných respondentov. Nič zásadnejšie totiž z dvadsiatnika, ktorý má hodnotiť éru pred pádom komunizmu, nedostanete. A asi takú hodnotu má potom aj prieskum.
Jednu pravdu, ktorú tento prieskum odhalil, však poprieť nemožno. Aj ľudia, ktorí majú teraz peňazí viac, ako mali pred novembrom 1989, si úprimne myslia, že ich majú menej. Príčina je prostá. Je viac vecí, na ktoré ich míňajú. Aj tých, na ktoré míňať musia, ale aj tých, na ktoré míňať môžu.
V socializme človek vošiel do mliekarne v pondelok a pýtal si jogurt, nedostal na výber x druhov, lacnejších aj drahších, ochutených a neochutených. Dostal odpoveď, že „jogurty bývajú predsa vo štvrtok“. (Stalo sa mi to, a nie raz, pretože som trpela zábudlivosťou ohľadom rozvrhu rozvozu tovarov v socialistickom hospodárstve.) Jasné, v takej Banskej Bystrici bývali na výročie Povstania bežne dostať aj lahôdky ako mandle, hrozienka, lieskovce. Dali sa nakúpiť do zásoby a s trochou šťastia vydržali do Vianoc. Aj banány vozili do zelovocu, človek si vystál rad a tešil sa, ak si mohol kúpiť nie kilo, ale dve. Dve kilá sa však nepredávali vždy, lebo to by sa neušlo celému radu. A tí na konci radu aj tak občas odišli s prázdnou sieťovkou. Tak vyzeral reálsocialistický nákup. Ten za bony vyzeral asi tak ako v dnešnom bežnom hypermarkete. Neveríte? Veď to práve. Aj mne sa ťažko verí, a pritom som to zažila. Preto sa respondentom prieskumu, najmä tým okolo dvadsiatky, až tak nečudujem.
Inými slovami, keď má niekto sumu peňazí x, a hodnota vecí, ktoré možno v danom ekonomickom usporiadaní kúpiť, sumu x v podstate nepresahuje, nešomre na svoju chudobu, ale na slabú ponuku. (Tak šomrali ľudia v socializme.) A keď má človek sumu peňazí y, a hodnota vecí, ktoré možno v danom ekonomickom usporiadaní kúpiť, je omnoho väčšia ako y, nešomre na slabú ponuku, ale na svoju chudobu. (Opäť, tu nemyslím tých ozaj núdznych, ale prerátal by sa ten, kto by tvrdil, že takí za socializmu vôbec neboli.)
Mimochodom, pred novembrom 89 sa nikto nikoho v prieskume nepýtal, ako porovnáva svoju životnú úroveň s tou, ktorá bola dajme tomu pred druhou svetovou vojnou. A ak sa náhodou aj nejaký úrad na niečo pýtal, môžete vziať jed na to, že žiadny respondent sa nesťažoval.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.