Ak je písanie o hudbe podobné tancovaniu o architektúre, na čo sa potom podobá písanie o tancovaní? Architektúre o poézii? Maľovaniu o opere? Spievaniu o (novinárskom) písaní?
Nech je to akokoľvek, Elvis Costello, (pravdepodobný) autor metafory o písaní, tanci a architektúre chcel povedať, že je to ťažké, ak nie rovno nemožné, že je to absurdné, ak nie rovno nezmyselné.
V sobotu večer som bol na premiére tanečnej trojinscenácie Traja spolu a tá metafora sa pre mňa stáva úplne konkrétnou skutočnosťou. Čo a ako o tom tanečnom divadle napísať?
Nie som si istý, no napriek tomu skúsim.
V prvom rade: všetky tri choreografie sú krásne (viem, umeleckí kritici toto slovo nemajú veľmi v láske, ale obmedzenosť slovnej zásoby v porovnaní s bohatstvom pohybu spôsobuje, že sa mu nedokážem vyhnúť), v niektorých momentoch dojímavé (platí to, čo je uvedené v predchádzajúcej zátvorke). Bol to Mário Radačovský a neskôr (Máriovou zásluhou) Jiří Kylián, kto mi vysvetlil, že tanečné divadlo nie je nutné za každú cenu dešifrovať, rozlúštiť čo presne chcel choreograf povedať a porozumieť mu. Vraj sa stačí dívať a vnímať. Pohyby, tanec, pocity, ktoré vyvoláva - a nechať sa tým všetkým unášať. Odvtedy to tak robím.
Tí traja majú veľa spoločného: všetci traja študovali tanec na Tanečnom konzervatóriu v Bratislave, všetci traja veľmi úspešne pôsobili a pôsobia v zahraničí, všetci traja sa po skončení kariéry tanečníkov venujú choreografii.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.