Moskovitz a Finkelstein stroskotajú na pustom ostrove. Keď ich o pár rokov nájdu, záchranári sa divia, že majú postavené až tri synagógy. Moskovitz vysvetľuje: „Do tejto chodím ja, do tamtej on. Tej tretej sa obidvaja zďaleka vyhýbame.“
Táto anekdota v skratke naznačuje, že bájna židovská súdržnosť je prinajmenšom vyvážená židovskou hašterivosťou. O niečom podobnom som tu raz napísal dlhý článok. Tam, kde sa stretnú dvaja Židia, vzápätí vzniknú aspoň tri židovské názory. (Dô)vtipnými anekdotami ako je táto Benjamin Kuras pretkal celú svoju novú knihu. No v skutočnosti sa v nej naraz dotýka viacerých vážnych tém. Opisuje svoju konverziu na židovskú vieru v britskom exile, ponúka zaujímavý náhľad do židovskej minulosti i prítomnosti, no ťažiskom jeho rozprávania je osobnosť a dielo rabína Jehudu Löwa. Ten je širokej verejnosti známejší ako legendárny Maharal, tvorca pražského golema, ktorý žil v 16. a 17. storočí.
Kurasa však nezaujímajú ani tak legendy ako reálne dielo tohto židovského učenca, ktoré sa snaží predstaviť súčasnému českému čitateľovi. Autor pritom vyzdvihuje určité spoločné znaky židovskej mentality, či kultúry, ktoré napriek vnútorným rozdielom počas stáročí prenasledovania zaručili životaschopnosť tohto ľudu a popri tom aj pôsobivé úspechy na poli učenosti, umenia, obchodu, či vedy.
Prečo by Slovákov mala zaujímať kniha o židovstve, adresovaná Čechom?
Pochopiteľne, Kuras je český autor, ktorý touto knihou vychádza v ústrety českému čitateľovi, zaujímajúcemu sa o židovstvo. Spomína židovské príslovie: „Aký je národ, takých má Židov“. A pripomína, že tie kultúry, ktoré príspevok svojej židovskej menšiny vstrebávajú, prosperujú. Inak povedané, ak Židia v nejakej oblasti pozitívne vynikajú, je múdre jednak sa od nich pragmaticky učiť, a jednak snažiť sa zvládať ich hru rovnako alebo ešte lepšie ako oni sami. Dobrým príkladom, ktorý uvádza Kuras, je fenomén talianskej renesancie:
„V priebehu jednej generácie Taliani Židov dobiehajú takmer vo všetkých praktických znalostiach obchodu, remesiel, podnikania a finančníctva, vo vede, medicíne, jazykovede, filozofii a štátotvornosti. Pomáhajú si k tomu tým, že nepokryte a bezostyšne využívajú akúkoľvek židovskú vzdelanosť, ktorá sa im ochotne dáva k dispozícii.“
Čo z toho vyplýva pre Slovákov? Na moment odbočme od Kurasovej knihy. Pri pohľade do politickej spisby našich dejateľov z druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia udrie človeku do očí nielen množstvo dobových antisemitských poznámok, ale sem tam aj určitý skrytý obdiv voči Židom, ba ich dávanie za vzor. Napríklad evanjelický farár Ján Lajčiak v knihe Slovensko a kultúra cituje káravý článok do vlastných radov, ktorý v roku 1913 vyšiel v Národnom hlásnikovi:
„Videli ste už opitého Žida? Nie! Žid nepije a menovite, nepije pálené. A to je tajomstvo jeho ohromného úspechu. Žid má rozum, lebo si ho nikdy neprepije! Žid je zdravý a dlho žije – lebo zdravie pitím nepodrýva, Židove deti sa dobre učia a stávajú sa z nich učení, diplomovaní ľudia, lebo židovské deti sa neplodia v obžerstve a opilstve a nie sú hriechom rodičov založené. Žid bohatne, lebo on vám meria pálené, a majetok prepíjate vy.“
Nejde len o jeden náhodne vybratý citát. V prvom zväzku knižnej série Slovensko v 20. storočí (zaoberá sa rokmi 1901-1914), ktorú napísal kolektív autorov pod vedením historika Dušana Kováča, sa okrem iného konštatuje, že v slovenskom prostredí vtedy existovala tendencia porovnávať sa s úspešnou emancipáciou uhorských Židov. Keďže tí sa nedefinovali cez jazyk, ale náboženstvo, maďarizácia pre nich nepredstavovala prekážku. Na druhej strane, nástup priemyselného kapitalizmu v druhej polovici 19. storočia a mimoriadna schopnosť zhostiť sa jeho príležitostí, priniesli najmä hospodársky vzostup uhorských Židov. Podľa Kováčovej knihy tvorili na začiatku 20. storočia polovicu ekonomickej elity Uhorska. A vytvárali tiež asi 70 percent obchodu i finančníctva, pričom veľkú časť siete svojich obchodných, či priemyselných prevádzok fakticky vytvorili.
K obchodným úspechom uhorských Židov treba pričítať ich pulzujúci komunitný život v podobe najrôznejších záujmových organizácií, či náboženských i svetských inštitúcií. Predstavitelia slovenského národného života síce Židov často nemali v láske, no vnímali ich schopnosť využívať núkajúce sa príležitosti. Je teda možné, že inštitúcie, ktoré si vytvorili uhorskí Židia pred rokom 1918, boli pre Slovákov v určitej miere inšpiráciou pre ich vlastné národné aktivity. Inými slovami, dokázali sme sa Židmi pragmaticky inšpirovať v minulosti. Má nám židovský étos čo povedať aj v 21. storočí?
Vyšší zmysel národnej existencie
Vráťme sa ku Kurasovej knihe. Spisovateľ píše, že Čechov (a ja dodávam, že i Slovákov) môžu Židia inšpirovať svojou schopnosťou prežívať hoci aj nepriaznivé historické okolnosti ako ľud s presvedčením o svojom jedinečnom univerzalistickom poslaní. Opäť sa opiera o myšlienky pražského rabína zo 16. storočia. Slovami Kurasa:
„Jehuda Löw veril, že každý národ je metafyzicky predurčený a vybavený schopnosťami hrať určitú konkrétnu, osobitnú a nenahraditeľnú úlohu v historickej dráme spásy celého ľudstva. Úlohu nenahraditeľnú v tom zmysle, že ju za neho nemôže hrať žiadny iný. Že podiel každého jedného národa na spasení je úmerný tomu, ako svoju nenahraditeľnú úlohu plní.“
Táto úvaha, ak ju aplikujeme na náš vlastný národ, smeruje k niečomu, čo na Slovensku zaznieva v rôznych obmenách sporadicky už niekoľko rokov. Po stáročia akoby bolo jediným hlbším zmyslom našej existencie ako národného kolektívu vytrvalé prežívanie. Proste skloniť v historickej nepriazni hlavy, ohnúť chrbty, nejako pretrvať, priviesť na svet deti a dúfať, že raz pre ne svitne lepšia budúcnosť. Takáto oportunistická stratégia národného prežívania má zmysel, keď žijete pod feudálnym útlakom, neľútostnou cudzou okupáciou alebo vo fašistickej, či komunistickej totalite. Väčšina ľudí (až na zopár jednotlivcov) si nemôže dovoliť priamu konfrontáciu s oveľa silnejším protivníkom, pretože by to mohlo ohroziť samotnú fyzickú existenciu malého národa. A tak väčšina volí cestu fatalizmu, pasívneho čakania a snahy prežiť za každú cenu.
Lenže posledných dvadsať rokov je situácia diametrálne odlišná, než bola po väčšinu našich dejín. Žijeme (s istými obmedzeniami) v nezávislom štáte so zastupiteľskou demokraciou a zmiešaným, sociálno-trhovým hospodárstvom. Sme relatívne slobodní ako národné spoločenstvo, aj ako jednotlivci. Môžeme tvorivo formovať svoj osud. Na programe dňa by teda nemalo byť len prežívať, či živoriť, ale žiť tvorivo a naplno. Dať našej existencii transcendentný význam. Sporadicky síce zaznievajú otázky, či existuje nejaký zmysel slovenského národa, ktorý je vyšší než len holé prežitie alebo naše individuálne ciele. Otázka po zmysle sa vždy vracia ako bumerang k tomu, kto ju kladie: „A aký zmysel ty chceš dať svojmu životu?“ – To je úroveň individuálneho ľudského života. No s istou obmenou sa dá spýtať aj na kolektívnej úrovni: „S akým vyšším účelom chcú Slováci spojiť svoj národ? Čo chcú medzi inými národmi dosiahnuť? Majú nejakú agendu, čo chcú urobiť nielen pre seba, ale pre širšie ľudstvo?“
Treba povedať, že úloha zodpovedať otázku o národnom zmysle leží na pleciach intelektuálov. Tú poslednú, momentálne prekonanú stratégiu, týkajúcu sa prostého prežívania, sformuloval ešte Vladimír Mináč (hoci neartikulovaná bola súčasťou nášho správania po stáročia). Na nejakú novú koncepciu zatiaľ čakáme. V dnešnej pluralistickej spoločnosti je pokojne možné, že vznikne viac odlišných koncepcií národného zmyslu, či vyššieho poslania. Koniec koncov aj Židia, v ktorých žije neochvejné presvedčenie „vyvoleného národa“ o vlastnom poslaní pomôcť pozdvihnúť celé ľudstvo, vyprodukovali tých univerzalistických koncepcií celý rad (žiaľ, nie všetky dopadli pre ľudstvo i samotných Židov dobre). Na Slovensku by pre začiatok stačilo, keby niekto prišiel s aspoň jediným presvedčivým náčrtom ako dať význam našej novonadobudnutej slobode, aby neslúžila len nám samým.
Cieľavedomé vykročenie z fatalistického kruhu
Kurasova kniha obsahuje aj veľa ďalších cenných postrehov. Židia sa vidia ako ľud, ktorý má podpísanú zvláštnu zmluvu s Hospodinom. Dôvodom marazmu postkomunistickej českej (i slovenskej) spoločnosti je podľa spisovateľa aj nedodržiavanie dohôd, neplatenie dlhov, nevyplácanie odmien, či nenavracanie požičaného. Teda porušovanie zmluvných záväzkov medzi ľuďmi. Výsledkom je, že väčšina si zvyká na nespoľahlivosť ako na niečo normálne. Kuras pripomína, že „čas“ to sám od seba nezmení, keďže všetko čo čas robí, je len to, že plynie. Stav národa sa nezmení, pokiaľ svoje správanie nezmení kritická väčšina jeho členov.
Kuras tiež pripomína Löwovu myšlienku, že „vplyv je mocnejší ako moc“, keďže aj egyptský faraón disponoval mocou, no napokon sa voči nemu presadil Mojžiš, ktorý mal akurát vplyv. Zaujímavé sú aj ďalšie autorove náboženské úvahy, ktoré majú prameň u Löwa, či v širšom židovstve. V jednej kapitole tiež rieši otázku, kto sa vlastne smie pokladať za Žida. A keďže Kuras je sám konvertita, obhajuje koncept židovstva ako náboženstva, ktoré je otvorené obráteniam.
Benjamin Kuras, Nebýt Golema (Rabbi Löw, židovství a češství), vyd. Eminent, Praha 2013.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.