Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo matky berú hračky

.marína Gálisová .názory

Pred vyše rokom sa jedna americká matka na internete priznala, že vzala svojim deťom VŠETKY hračky. Podľa reakcií, ktoré si vyslúžila, by človek súdil, že ide o fanatičku so sadistickými sklonmi a treba na ňu ihneď poslať sociálku. Po roku sa zdá, že experiment s hračkoprázdnom vyšiel.

Marína Gálisová

Článok s názvom Why I Took My Kidsʼ Toys Away And Why They Wonʼt Get Them Back (Prečo som deťom vzala hračky a prečo im ich už nevrátim) napísala Ruth Soukup, matka dvoch dcér, aby zaznamenala svoju zaujímavú skúsenosť s premenami detského sveta.

Ruth má dve dcérky a tie dcérky mali hromadu hračiek. Alebo skôr hromady. (Rodičia detí v základoškolskom veku to poznajú.) Keď im tie hromady prerástli cez hlavu, objavilo sa niekoľko varovných symptómov. Deti nedokázali v hračkách udržať poriadok. Horšie však bolo, že nedokázali ani udržať pozornosť pri jednej hre, jednom zážitku, jednej hračke. Dieťa si nevedelo vychutnať príjemnú skúsenosť, napríklad na rodinnom výlete v zábavnom parku, pretože celý čas len žobronilo, aby mu kúpili hračku, suvenír. Rodičia neraz povolili a kúpili. Ešte častejšie nosili hračky do daru príbuzní. Detská izba praskala vo švíkoch.

Matka robila to, čo matky robievajú. Prosila, vysvetľovala, prečo je potrebné udržiavať si poriadok vo svojich veciach, občas aj hrozila. Šla príkladom, upratovala, pomáhala deťom zavádzať do ukladania hračiek systém. Opakovane im hračky sama upratovala. Až jej napokon praskli nervy.

Väčšina matiek, keď im prasknú nervy, si trochu pokričí, udelí nejaký ten trest (pár dní bez telky, počítača atď.) a je to. Ruth Soukup musela byť značne zúfalá, pretože namiesto kriku a trestov začala celkom pokojne, hoci znechutene, baliť hračky z detskej izbičky. A tak tie hračky odložila. Dcérky ju najskôr prekvapene pozorovali, potom jej začali s odkladaním samy pomáhať. Asi ešte netušili, že sa začal nezvratný proces. Mama im už hračky nevrátila.

Ruth to urobila s  malou dušičkou. Ako priznala vo svojom blogu, veľmi sa bála, aby svojim dcérkam takouto revolúciou v detskej izbe neublížila, neobrala ich o citové vzťahy k hračkám, neranila ich srdiečka. A spočiatku si zrejme myslela, že im tie hračky napokon predsa len vráti.

Výsledok? Už po štyroch týždňoch si rodičia všimli zaujímavé zmeny v správaní detí. Dievčatá sa zrazu dokázali hrať so zapojením vlastnej fantázie, omnoho dlhšie udržali pozornosť, boli pokojnejšie a – čuduj sa svete – aj spokojnejšie. Nielenže netrpeli, práve naopak, boli vyrovnanejšie a viditeľne schopnejšie užívať si radosti detstva. Hračky zostali na pôjde, niektoré Ruth darovala, časť vyhodila.

Samozrejme, že búrka v blogosfére prepukla s plnou silou. Niektorí diskutéri boli Ruth ochotní div nie žalovať za týranie. Iní jej držali palce. Mnohí sa len so záujmom prizerali a žiadali, aby ich informovala, ako to bude s deťmi bez hračiek pokračovať.

Ročný experiment s hračkoprázdnom majú Ruthine dcérky za sebou. Ruth ten rok hodnotí v ďalšom blogu, tentoraz s názvom Why I Took My Kidsʼ Toys Away (One Year Later) – Prečo som deťom vzala hračky – o rok neskôr.

Dcérky sú ešte stále normálne, spokojné a šťastná. A dokonca idú príkladom svojim rodičom, ktorí sa tiež naučili neuspokojovať si emocionálne potreby vecami. Idyla? To sotva. Deti vystrájajú neplechu tak ako všetky deti v ich veku – a trúfam si povedať, že jej vystrájajú aj viac, keďže ich tak často nestráži počítač či televízor. Ale to je normálne, deti majú vystrájať. Kto si myslí, že posadiť dieťa pred displej je len lacná forma babysittingu, pri ktorej potomok nespadne zo stromu, nevyvrtne si nohu, nič nerozbije a nestratí, vyrába si problémy. A, priznajme si, zahŕňanie detí množstvom hračiek je neraz len obrannou reakciou nás dospelých. Podvedome si povieme, keď bude dievčatko sedieť v izbe a hrajkať sa s dvoma tuctami barbín, nebude na bicykli alebo na skejte vyzývať na súboj gravitáciu. A tak sme akísi spokojnejší. Nemali by sme byť. Onedlho – naozaj onedlho – totiž namiesto barbín prídu počítačové hry.

Netvrdím, že Ruth Soukup predstavuje jediný možný model rodičovstva. Je to však cenná inšpirácia. Čo myslíte, rodičia i nerodičia?

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite