Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mečiarovský skanzen za Lexove peniaze

.eva Čobejová .názory

Od pádu mečiarizmu prešlo neuveriteľných pätnásť rokov. Bolo to 30. októbra 1998, keď sa Vladimír Mečiar konečne nadobro porúčal z úradu vlády. Tí, čo si na ten čas ešte pamätajú, môžu si koncom októbra pietne zaspomínať.

Eva Čobejová

Lenže čoraz viac mladých ľudí už ani netuší, o čom je reč, keď sa spomína mečiarizmus. Aj obraz starnúceho Vladimíra Mečiara sa pomaly vytráca z pamäti a keď sa aj náhodou expremiér ešte niekde objaví, pripomína neškodného starého uja. Éra, keď mal frajerky a nosil rifle, leží pre mladých ľudí kdesi v hlbokej histórii.

Ale predsa je ešte stále možné nazrieť do tých čias, zacítiť tu špecificky odpornú atmosféru plnú vulgárnosti, nevkusu a nenávisti. Netreba ani chodiť do archívu, stačí si kúpiť posledného mohykána mečiarizmu na našom mediálnom trhu – časopis Extra plus. Nie je to celkom lacné, lebo za 50 strán treba dať až 1,79 eur, ale čo by človek neurobil pre vlastné poučenie. Dokonca prekoná aj tú hanbu, keď si v stánku pýta takýto obskúrny časopis a ostatní ľudia v rade si ho preto podozrivo obzerajú.

Stačí potom zalistovať a začítať sa -- a pre pamätníkov je to čisté deja vù. Všetko tak ako bolo. Akurát že vtedy to nebolo v okrajovom bezvýznamnom plátku, nad ktorým sa treba skôr pousmiať ako rozčúliť sa. Vtedy to takto vyzeralo v mediálnom mainstreame.

V najnovšom čísle Extra plus nechýbajú typické mečiarovské útoky na nepriateľov národa a vlasti – napríklad sa dozvieme že náš šéfredaktor Hríb „v ďalšom vydaní svojho propagandistického televízneho kabaretu Večer pod lampou nariekal nad vymývaním mozgov – za socializmu“ a že v štúdiu spolu s Vladimírom Krčmérym a Františkom Mikloškom okiadzal disidentské dielo. Daniel Hevier je tu predstavený ako koryfej socialistického realizmu, novinár Marián Leško je zas exmarxista, ktorému vždy išlo výborne vymývanie mozgov. Ján Štrasser je tu uvedený ako slovenský básnik, pričom slovo slovenský je v úvodzovkách, lebo samozrejme, keď je niekto žid nemôže byť skutočný slovenský básnik. No mečiarovské časy ako vyšité, akurát je tu trošku aj novšej agendy – o ľuďoch LGBTI sa tu hovorí, že považujú svoju úchylku za výhybku do nebeských výšin.

Dlho som nechápala, ako tento plátok môže ešte fungovať a aký je jeho zmysel. Ale dnes to už viem. Je to skanzen. Tak ako chodievame do skanzenu ľudovej architektúry spoznávať život v dávnych časoch, tak je tu Extra plus ako skanzen mečiarizmu. Nie je to lacný špás a tak redakcia vkladá do časopisu aj šek, aby dobrodinci pomohli skanzen udržiavať. No to je zas nefér, prečo by mal drobný ľud gniavený krízou a nezamestnanosťou udržiavať pri živote pamiatku na mečiarizmus? Veď v tých časoch zbohatlo dosť ľudí, ktorí by teraz mohli prejaviť svoju vďačnosť a platiť mečiarovský relikt zo svojich privatizačných príjmov. Akosi sa im však nechce a inzercie je v Extra plus máličko. Ale jeden človek sa predsa len zachoval ako chlap, nezradil svojich, ani keď už sú s hanbou vysotení na smetisko dejín. Vie, čo je jeho povinnosť a obetavo udržiava mečiarovský skanzen pri živote. Robí to celostranovými inzerátmi na svoje hotely, čo určite nijako nepomáha jeho podnikaniu. Je to čistá charita. A donorom je -- Ing. Ivan Lexa, presne ten, ktorý zrejme len vďaka Mečiarovým amnestiám nešiel sedieť.


Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite