Na rozhodnutie švédskych akademikov v roku 2009 svet už takmer zabudol. Prípadne ho zaradil k dobovým ilúziám, z akých sa časom vyrastie. Barack Obama nebol mierová holubica vtedy a dnes je z neho hotový jastrab. V roku 2007, keď sa o prezidentský úrad ešte iba usiloval, však aspoň teoreticky – a predvolebne – presadzoval také riešenia kríz, ktoré neprotirečia americkej ústave. Vtedy totiž povedal žurnalistovi Charliemu Savageovi, nositeľovi Pulitzerovej ceny, jednu zaujímavú vetu: „Prezident nemá podľa ústavy moc jednostranne nariadiť vojenský útok v situácii, keď nejde o zastavenie akútnej alebo bezprostrednej hrozby voči národu.“ Obama si to nevytiahol z rukáva. Vedel, čo hovorí – sám vyučoval ústavné právo. Americký prezident musí byť pre vyhlásenie vojny aj pre použitie vojenskej sily voči inému štátu splnomocnený Kongresom. Len tak mimochodom, posledná vojna, ktorej vyhlásenie odobril americký Kongres, bola druhá svetová. Tie nasledujúce vojnové konflikty, do ktorých USA zasiahli, neboli vyhlásené so súhasom Kongresu. Nie je zrejme náhoda, že tieto vojnové konflikty prežívajú v americkom kultúrnom vedomí dodnes ako kontroverzné, boľavé etapy dejín.
A teraz si citujme Baracka Obamu, prezidenta v druhom volebnom období, ako sa vyjadril tento rok. Toto povedal v súvislosti so Sýriou: „... verím, že mám právomoc uskutočniť tento vojenský zásah bez konkrétneho splnomocnenia od Kongresu...“
Barack Obama však predsa presviedča Kongres, aby jeho odhodlanie zasiahnuť v Sýrii podporil. Môžeme sa pýtať, prečo. Americký internetový časopis Slate na to odpovedal tak, že Obama potrebuje, aby sa s ním Kongres podelil o vinu. Ak zásah v Sýrii Kongres odsúhlasí, Obama bude schopný, bez ohľadu na to, ako zásah dopadne, ukázať na členov Kongresu a povedať, že do toho nešiel sám, ale „z vôle ľudu“. Ak sa Kongres postaví proti zásahu v Sýrii, Obama bude mať dve možnosti. Buď rozhodnutie Kongresu odignoruje – v tradícii svojich predchodcov – a proti Asadovi zasiahne. V tom prípade bude pokorenie Kongresu dokonalé. Alebo sa pred vôľou Kongresu skloní, ale potom využije akýkoľvek – naozaj akýkoľvek – vývoj vojny v Sýrii na to, aby zdôraznil: „Toto by sa nebolo stalo, keby sme boli zasiahli. Vidíte, čo ste spôsobili, páni a dámy v Kongrese?“
Kongres, len tak mimochodom, je stále prevažne proti zásahu v Sýrii. Ani medzi svojimi demokratmi nenachádza Obama dosť podpory. Šiesteho septembra bolo len 22 členov Kongresu ochotných hlasovať za vojenský zásah proti Asadovi. Sedemnásti boli „skôr za“. Jednoznačne proti zásahu ich bolo 87 a „skôr proti“ 136.
Prejdime k otázke, či si môže Obama vojenským zásahom obnoviť imidž mierotvorcu. Prezident by to teoreticky mohol očakávať. Prečo? Vojenské angažmán Američanov v Sýrii by mu umožnilo tvrdiť niekoľko vecí. Po prvé, že je jednoznačne proti tomu, aby diktátor používal proti civilistom chemické zbrane. Po druhé, že je jednoznačne za to, aby sa chemické zbrane z používania vo vojnových konfliktoch absolútne vylúčili – a že v Sýrii zasiahol, aby udelil takpovediac dejinnú lekciu: „Použiješ chemické zbrane, škaredo schytáš.“ Po tretie, že keď raz povie, že diktátor chemické zbrane nesmie použiť, lebo škaredo schytá (už slávna Obamova veta o červenej čiare), potom neustúpi zo svojej pozície ako nedôsledný rodič, ale trest diktátorovi naozaj udelí.
Problém s týmito tvrdeniami je zrejmý. Ešte stále nie je, naozaj nie je nad všetku pochybnosť jasné, kto a s akým cieľom chemické zbrane v Sýrii použil. Vojensky zasahovať v nejakej krajine preto, že tam trpia civilisti, vyznieva síce nesmierne civilizovane, ale... Veľké ale. Civilisti trpia v mnohých kútoch sveta a je otázne, či a prečo to má riešiť Amerika, ktorá sa takto opäť a opäť, na vlastnú škodu, oblieka do uniformy „svetového policajta“. Vychovávať diktátorov je prakticky nemožné a dejinné lekcie na nich zaberajú zväčša presne opačne. A kto zaručí, že sa po americkom vojenskom zásahu v Sýrii nedostanú chemické zbrane – v chaose, ktorý môže prepuknúť – do rúk Asadovým oponentom? Kto zaručí, že sa práve využívanie chemických zbraní ešte nerozšíri? A aby šiel Obama do vojny kvôli niečomu, čo povedal, a už nemôže odvolať, teda jednoducho len preto, aby nestratil tvár, to je už naozaj veľmi slabý dôvod. Omnoho slabší ako tie hypotetické „zbrane hromadného ničenia“, ktoré boli podľa tajných služieb údajne v rukách Saddáma Husajna.
Nie, Obamov imidž mierotvorcu je nenávratne preč, pretože nikdy neexistoval. Dnes je imidž amerického prezidenta (to, čo sa na medzinárodnej diplomatickej scéne vznešene označuje slovom kredibilita) najmenej, o čo si možno v súvislosti so Sýriou robiť starosti. Obamovo slovo v zahraničnopolitickom meradle aj tak za veľa nikdy nestálo. Opýtajte sa Rusov, či majú pred ním rešpekt, opýtajte sa v Egypte, opýtajte sa hoci aj v Izraeli.
Obamovi možno momentálne uznať ako pozitívum len to, že zatiaľ nezasiahol, a potom to, že sa aspoň formálne usiluje o súhlas Kongresu s vojenskou akciou v Sýrii. Jedno aj druhé pozitívum pritom už zajtra nemusí byť realitou.Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.