Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Červené čiary, sivé hranice

.marína Gálisová .názory

Barack Obama 20. augusta 2012 vyhlásil, že pomyselnou „červenou čiarou“, ktorú sýrsky prezident nesmie prekročiť, je použitie chemických zbraní. Ak ju prekročí, vykoleduje si vojenský zásah. Presne o rok, 20. augusta 2013, prišli správy o dosiaľ najväčšom útoku chemickými zbraňami, ktorý sa mal udiať v Damasku.

Marína Gálisová

Asad tvrdí, že za útokom stoja povstalci. Povstalci kričia, že je to Asadovo dielo. Američania aj Francúzi odsudzujú tú drzosť, s akou Asad nariadil použitie chemických zbraní proti vlastnému obyvateľstvu práve v čase, keď sú v Sýrii prítomní inšpektori OSN. Rusko tvrdí, že Asad by také šialenstvo nevykonal a že za útokom je teda opozícia. Biely dom reagoval vyhlásením, že stále zvažuje všetky fakty o útoku. Minister obrany Chuck Hagel 25. augusta vyhlásil, že Pentagon je pripravený použiť aj vojenskú silu, ak na to dostane príkaz od prezidenta. Medzitým organizácia Lekári bez hraníc uviedla, že ľudí, ktorí boli pravdepodobne zasiahnutí toxickou látkou, bolo v Sýrii okolo 3600.

Barack Obama si vyslúžil mnoho výčitiek: že mal vojensky zasiahnuť už dávno, že znížil váhu svojich hrozieb a svojho slova, ba je celkom možné, že svojou nečinnosťou dodával smelosť tým, ktorí v Sýrii vraždili a stále vraždia. A naozaj v nejednej chvíli tohto zložitého vlečúceho sa konfliktu vyzeral ako nerozhodný a príliš opatrný prezident. Prezident, ktorý radšej rieši problémy typu globálneho otepľovania (čo sa riešiť možno dajú a možno nie, no rozhodne nie sú také krvavé a brutálne ako vraždenie v Sýrii, kde od začiatku občianskeho konfliktu prišlo o život odhadom stotisíc ľudí).

A predsa realitu rešpektoval skôr na pohľad nekonajúci Barack Obama než zatiaľ rovnako nekonajúci, ale rozhodne rečniaci predstavitelia z Európy — napríklad francúzsky minister zahraničných vecí Laurent Fabius, ktorý prakticky ihneď po správach o použití chemických zbraní v Damasku tvrdo pohrozil okamžitým použitím vojenskej sily.

Okrem červenej čiary, ktorú Obama definoval pred rokom ako neprekročiteľnú, existujú totiž aj iné línie. Sú to sivé hranice, ktoré sa tak pekne nevynímajú v titulkoch a nedajú sa tak dobre zobraziť v grafoch, ale ktoré v konečnom dôsledku určujú osudy vojen – a teda ľudí.

Sivá hranica sa tiahne medzi zdesením nad zreteľným zlom, a medzi informáciami. Zdesenie (a morálne pohoršenie) samo o sebe nemôže byť dostatočným dôvodom na vojenský zásah. Je totiž zjavné, že v Sýrii sa deje obrovské zlo. No ak má byť vojenský zásah skutočne – a najmä účinne – namierený proti zlu, musia byť k dispozícii informácie. Kľúčová informácia o Sýrii znie, čo by bolo výsledkom vojenského zásahu. Zvrhnutie Asada? Za predpokladu, že by sa vôbec podarilo, čo by nastalo potom? Pokus o „nation building“ ako v Iraku či v Afganistane? Ani netreba byť cynikom, aby človek dodal, že tento pokus by zrejme dopadol rovnako neúspešne. Po tom, čo sa USA takto angažovali v spomínaných horúcich regiónoch, navyše klesá pravdepodobnosť, že by mali vôľu (a zdroje) rozrobiť si ďalšie a možno ešte krvavejšie problémy.

No aj pre idealistov, ktorí takéto praktické otázky radšej nevnímajú, musí byť očividné, že je tu ešte ďalšia kľúčová informácia o Sýrii, ktorú nemáme. Kto sú tí, ktorí stoja proti Asadovi? Sú to ľudia schopní dohodnúť sa na rozumnom vývoji krajiny, alebo obyčajní sektári, v priebehu konfliktu radikalizovaní až do takej miery, že sa sami neštítia páchať zverstvá? Táto druhá možnosť vyzerá desivo reálne.

V konečnom dôsledku neurčia osud krajiny vojaci cudzích mocností, ktorí zvrhnú vládu tyranov. Určia ho miestni ľudia – tí, ktorí stáli proti tyranom. A tiež tí, ktorí s tyranmi spolupracovali. Určia ho komplikované miestne podmienky, na ktoré sa nedá tak ľahko uplatniť vzorec „tyran verzus bojovníci za slobodu“. V týchto podmienkach sa napokon pokojne môže stať, že tyrani a ich oponenti sa dohodnú (pozrime sa na vývoj v Afganistane). Alebo sa celá krajina prepadne do krvavého chaosu, o nič lepšieho, ba možno aj horšieho, než bol za vlády tyrana? Aj to je možnosť, ktorá vyzerá v Sýrii desivo reálne.

Sivá hranica medzi pohoršením a informáciami je pre osud krajiny omnoho dôležitejšia ako červené čiary, nakreslené pre efekt.

To, že Obama nekonal ihneď po prekročení červenej čiary, preto nemusí byť nutne zlá správa. Mohli sme stále s opatrným optimizmom dúfať, že bral a stále berie do úvahy existenciu sivých čiar, ktoré sú kľukaté a takisto s nimi súvisia životy ľudí – stotisícov, ba aj miliónov. Rozkaz na použitie vojenskej sily z Bieleho domu možno každú chvíľu príde. Morálne pohoršenie nad zlom nám hovorí, že by to bolo pravdepodobne správne. Lenže opatrnosť, poučená vývojom v Iraku a v Afganistane, pripomína, že je stále priveľa dôsledkov, ktorých sa možno v prípade vojenského zásahu obávať.


Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite