Španieli, ktorých som toto leto stretla v Andalúzii, sú pochopiteľne znechutení vysokou politikou a jej nesvätým manželstvom s veľkými firmami, najmä tými stavebnými. Vidia, že úplatky, poskytované stavebnými firmami politikom, stáli za lukratívnymi zákazkami – a tieto lukratívne zákazky napokon vyšli štát a jeho občanov príliš draho. Tak draho, že Španielsko sa zo svojej nezamestnanosti, ktorá postihla štvrtinu populácie, bude zotavovať možno až do konca tohto desaťročia – a to ešte v prípade, že nezasiahne nejaká ďalšia ekonomická katastrofa.
Ľudský faktor, presnejšie ľudská chamtivosť, tu dostala spojením štátu s veľkým biznisom takú šancu, akej takáto chamtivosť jednoducho nikdy nevie odolať. A systém, v ktorom štát prideľuje megazákazky za megaúplatky, je tiež dielom ľudí – nespadol do Španielska z neba. Ani do iných štátov, kde sa zatiaľ neprevalil takýto škandál. Ani k nám.
Ľudský faktor stál aj za nešťastím vlaku v Santiagu, kde zahynuli desiatky ľudí. Ako povedal strojvodca, vlak šiel dobre, trať bola v poriadku, len on sám sa nesústredil na svoju prácu. Povedal to s plačom muž, ktorý už ťažko nájde pokoj.
Ale ľudský faktor pôsobí v Španielsku aj veľmi pozitívne. Tí ľudia, ktorých som stretla v Andalúzii, si vážia prácu a vykonávajú ju väčšinou s úsmevom. V obchodíkoch vás tam neobťažujú, ale nevtieravo, milo poradia. Nepohoršia sa nad lámanou španielčinou turistu. Ak hovoríte po anglicky, bez problémov hneď reagujú. Nepýtajú prehnane veľa. (Malý supermarket v turistickom mestečku šokoval moje deti nízkymi cenami čokolády – veď čo už iné považujú deti za základ spotrebiteľského koša?) Ani suveníry nie sú väčšinou predražené. Za tri eurá sa v peknej kaviarni parádne naraňajkujete – káva, toasty, džús. Víno je kvalitné, rôznorodé a v porovnaní so Slovenskom báječne lacné. A keď vám ho čašníčka nalieva, hoci aj pred polnocou v hotelovom bare, usmieva sa – a vy sa určite usmejete na ňu. Nie je tu žiadna prezamestnanosť ako v Grécku, nikde nemáte dojem, že podnik slúži ako zašiváreň pre celú širokú rodinu. Rýchlosť, efektívnosť a ochota, s akou väčšina Španielov zamestnaných v cestovnom ruchu pracuje, by sme im mohli na Slovensku závidieť.
A ešte drobnosť na záver. Španielski muži, ktorých som stretla, nosili na rukách svoje bábätká i väčšie deti, vodili ich na detské ihriská, zabávali sa s nimi, doslova sa nimi pýšili. Nebola vzácnosť vidieť aj dvoch-troch otcov, ako tlačia kočíky. Toto majú byť tí preslávení mačovia? zišlo mi na um. Mačovia nesedeli ani za volantmi áut – nevytrubovali, netúrovali motory ako besní, zásadne zastávali pred prechodmi pre chodcov. A rešpektovali semafory (po skúsenostiach z Paríža, kde mal semafor zásadne len poradnú rolu, som to naozaj nečakala).
Viem, Španielsko prežíva ťažké leto – nie prvé a zrejme ani posledné. Napriek tomu z jej obyvateľov nevyžaruje zatrpknutosť ani rezignácia. Veľmi držím Španielsku palce.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.