Filmový festival tvoria tri veci: filmy, červený koberec a komunita. Filmy, ktoré za normálnych okolností tak ľahko neuvidíte (buď sa neobjavia v distribúcii, alebo jednoducho nebudete mať čas zájsť do kina), ľudia, ktorí tie filmy tvoria (aspoň na chvíliu vystúpia z plátna a dajú tak festivalu šarm a lesk) a ľudia, ktorí film milujú (a vedia sa o ňom donekonečna rozprávať).
Tak to bývalo aj na Artfilme, kým jeho centrom, srdcom boli útulné, malomestské Trenčianske Teplice. Teda až do minulého roku. Aj keď v posledných rokoch už kino Prameň a kiná v stanoch festivalu nestačili a preto "vyhrezol" aj do Trenčína, ťažisko bolo stále v Kúpeľnej dvorane, v parku pred ňou, v Café Brigit v ňom a v hoteloch rôznej kvality okolo neho. Ďaleko nebolo ani do stráženého stanového tábora, kde kempovali študenti. Tetno rok bolo všetko ináč. Centrom festivalu bol vynovený hotel Elisabeth v Trenčíne, projekcie boli v (emocionálne) chladnom multiplexe, v štrkom obsypanom Dome armády a v útulnom Artkine. V Tepliciach boli projekcie len v malom kine Prameň.
Presun do Trenčína bol zrejme dôsledkom nedostatku peňazí, berieme ho preto ako nevyhnutnosť. Je to však veľká škoda. Aj keď sa organizátori snažili ako vedeli, komunitný rozmer Artfilmu sa stratil. Pohľad na Juraja Herza, ktorý blúdi v shoppingovom multiplexe medzi nedeľnými nakupujúcimi (hľadal kinosálu, v ktorej sa premietal Môj pes Killer) bol vskutku smutný: každý akreditovaný návštevník festivalu by ho bezpečne spoznal, no hoci bol len niekoľko krokov od dvoch festivalových kinosál, festival mimo nich prakticky neexistoval.
Niektorí hovorili, že aj ten červený koberec nemal niekdajšiu žiarivosť. Možno, že to tak je, no mne to zase až tak nevadilo. Spomínaný Juraj Herz, Viera a Lucia Satinská, Martin Huba, Milan Lasica, Magda Vášáryová, Martin Šulík, Dušan Trančík, Ondrej Šulaj či Stanislav Szomolányi mi úplne stačili. A to má ešte prísť Ulrich Seidl. Áno, do Karlových Varov príde Travolta, ale na rozdiel od vyššie menovaných neviem o čom by som sa s ním tak asi porozprával, keby som ho stretol na ulici, vo výťahu, či na raňajkách v hoteli Flóra.
No a filmy! Za 48 hodín som videl 7 filmov, z toho len dva ma neuspokojili (iným sa však páčili, takže je to v poriadku). Veľmi sa mi páčil film Sergeja Loznicu V hmle (veľká hĺbka, dokonalé herectvo, kameraman Oleg Mutu s citom maliara - tí Rusi to prosto vedia). Úžasný bol film Láska a anarchia, ktorý Lina Wertmüller, veľká dáma talianskej kinematografie, natočila v roku 1973 (divokosť, krása, vášeň, sloboda, tragika, pátos, to všetko tam bolo - a okrem toho som zistil, že bordel sa povie po taliansky "casa di tolleranza"). Radostný a v tom najlepšom zmysle slova "americký" bol film Dona Scardina Neuveriteľný Burt Wonderstone (s čerstvo nebohým Jamesom Gandolfinim v jednej z hlavných úloh). Aj film mladej gruzínskej režisérky Nany Jekvtimišvili V rozpuku mieril a aj zasahoval hlboko.
Artfilm je stále festivalom výborných filmov. Viem, že je ťažké zohnať sponzorov na kinostany, viem, že Trenčín je z hľadiska prevádzky pre Artfilm jednoduchší, no v mene fanúšikov tohto skvelého festivalu končím prosbou, či skôr povzdychom, ktorý bolo počuť pred každou kinosálou: Artfilm, vráť sa do Teplíc!
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.