Videl som to na vlastné oči. V januári 1989 v pražskom klube Na Chmelnici. Náš spoločný priateľ Martin Choura mal 25. narodeniny, vystúpila jeho kapela Ženy a po nej Psí vojáci. Filip najprv sedel za klavírom, neskôr pri ňom kľačal, hral naplno, spieval, kričal, odchádzal od klavíra, aby sa k nemu vzápätí vracal a ďalej doňho búšil. Keď dohral, z prstov mu tiekla krv.
Bolo to krásne. Marily Monroe, je e é e!
O pár rokov neskôr hral len sám v Stoke pri príležitosti desiatych narodenín Artfora. Asi po hodina dohral. Chceli sme x-tý prídavok. Povedal, že keby ešte hral, tak by sa vo svojej vlastnej hudbe utopil a to nechcel.
Bolo to silné. I am lucky a ty taky!
Pred pár mesiacmi hrali Psí vojáci v Dunaji. Bolo to fajn, no Filipa nebolo vidieť. Nízke pódium, on sedel za klavírom. Hrali ostro, hoci Filip už neskákal a neatakoval piano. Dunaj bol vypredaný. Netušili sme, že Filipa počujeme poslednýkrát.
Bolo to krásne a silné. Žiletky na těle, žiletky v těle!
Filip Topol, mimoriadne talentovaný autor piesní, šikovný klavirista, milovník Mozarta, krehký, statočný a krásny človek odišiel k Bohu vo veku 48 rokov.
Vďaka za všetko a nech Ti je tam dobre, Filipe!
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.