Keď som v sobotu večer vystúpil na helsinskom letisku, málokto doma aj tu veril, že Slovensko postúpi. A veľakto nadával a urážal.
Toto je presne tá chvíľa, keď tu treba byť, povedal som si a spokojne som sa prešiel nočným centrom. Na druhý deň sme ešte s Rusmi prehrali, ale utorok už priniesol postup. Pomohli výsledky iných, aj chyby Bishopa, a manželia Mikloškovci mi napísali, že aj jeden svätý, ale pomohli sme si hlavne sami.
Tí, čo nadávali, zrazu skáču od radosti. Čo už s nimi. Tréner Vůjtek, kapitán Šatan a spol. sú rovnakí páni, ako pred rokom, vôbec sa nezmenili. Oni nám čosi dali, a my im?
Slnko tu v Helsinkách je dnes rovnako pekné, ako v nedeľu. Dokonca aj vo štvrtok také bude. Tak už v sebe neživme zášť, s komplexami treba naložiť inak.
Teraz idem s Rišom Lintnerom na pivo. Slnko už zachádza, ale radosť ešte nie. Pekný večer domov.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.