Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krajina vyzerala divo, neľútostne a cudzo

.marína Gálisová .názory

Dnes, vo štvrtok 22. 11. si Američania pripomínajú Deň vďakyvzdania. Od roku 1941 je to v USA štátny sviatok. Založili ho po príchode do Nového sveta tzv. Pilgrim Fathers, Pútnici. Prinášame preklad textu, ktorý od roku 1961 vychádza každoročne na Deň vďakyvzdania ako úvodník v americkom denníku Wall Street Journal.

Marína Gálisová

Tu a takto sa začína kronika tých pamätihodných udalostí z roku 1620, ako ich zaznamenal Nathaniel Morton, matrikár a kronikár kolónie Plymouth, podľa rozprávania Williama Bradforda, ktorý bol v tejto kolónii svojho času guvernérom.
A tak teda opustili to dobré a príjemné mesto Leyden, ktoré sa im stalo útočiskom na vyše jedenásť rokov, oni však vedeli, že tu na zemi sú len pútnikmi a cudzincami, a na takéto veci príliš nepozerali, pretože neprestajne dvíhali svoje oči k nebesiam, k svojej najmilšej, najdrahšej vlasti, kde im Boh pripravil mesto (List Hebrejom 11, 16), a tak naplnili svojho ducha pokojom.
Keď prišli do prístavu Delfs, našli loď a všetko už pripravené. Tí z priateľov, ktorí sa na cestu nemohli vydať spolu s nimi, prišli za nimi, a množstvo ľudí doputovalo z Amsterdamu, aby videli, ako sa naloďujú, a aby sa s nimi rozlúčili. Tej noci väčšina z nich spala veľmi málo, zato sa však priateľsky zabávali a kresťansky zhovárali a prejavovali si navzájom pravú kresťanskú lásku.
Na druhý deň nastúpili na palubu a ich priatelia šli s nimi. Pohľad na to presmutné, žalostné lúčenie bol naozaj plný bôľu. Až toľko sĺz vytrysklo z každého oka a toľko dojímavých slov sa zarývalo do sŕdc, že ani mnohí z Holanďanov, ktorí stáli na brehu a prizerali sa týmto udalostiam, sa neubránili slzám. Ale čas nečaká, vlny nepostoja a bolo sa treba rozlúčiť. Ich ctihodný pastor klesol na kolená a všetci pokľakli spolu s ním. Tento muž ich s lícami zmáčanými od sĺz odporúčal s najvrúcnejšími modlitbami do opatery Pánovej a zveril ich jeho požehnaniam, a nato sa s vzájomnými objatiami a premnohými slzami rozlúčili. Pre nejedného z nich to bolo lúčenie posledné.
Keď napokon preplávali šíry oceán a pred sebou mali ešte celé more ťažkostí, ktoré nepochybne očakávali, nebolo na tomto novom pobreží priateľov, ktorí by ich uvítali, nebolo tu hostincov, ktoré by ich prichýlili a občerstvili, nebolo tu ani len domov, nie to ešte miest, kam by sa mohli utiekať a žiadať o prístrešie. Tí, ktorí poznajú zimy v tejto krajine, veľmi dobre vedia, aké bývajú mrazivé a kruté, plné nemilosrdných, zúrivých búrok. V takých časoch je nebezpečné putovať aj na známe miesta, nie to na brehy, ktoré človek ešte nikdy nezazrel.
Ba čo by tu vôbec mohli vidieť, okrem srdcu nemilej, zúfalej divočiny, pustatiny obývanej množstvom divých zverov a divých ľudí? Veď ani netušili, koľko ich tu je, pretože nech už upreli oči ktorýmkoľvek smerom – okrem ta hore k nebesiam -, uzreli pramálo útechy a pokoja. Toho sa im nedostávalo od žiadnej viditeľnej veci. Leto sa už skončilo a všetko naokolo bičovali živly, celá krajina, všetky jej lesy a háje, vyzerala divo, neľútostne a cudzo. Ak sa obzreli, za sebou uvideli šírošíry oceán, cez ktorý len teraz preplávali, a ktorý sa im stal väzením, priepasťou, čo ich oddeľovala od všetkých civilizovaných končín sveta.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite