Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jimmy to už nevyrieši

.marína Gálisová .názory

Veľká Británia prežíva škandál, ktorý ju zrejme prinúti veľa zmeniť. Meno Jimmy Savile, donedávna pozitívne spojené s mediálnymi podobami dobročinnosti, sa stalo menom sexuálneho predátora, ktorý útočil na bezbranné obete – deti.

Marína Gálisová

Dlhoročný moderátor BBC, jedna z najpopulárnejších mediálnych osobností Veľkej Británie si až do svojej smrti zachoval tvár láskavého excentrického strýčka. Keď Savile v roku 2011 ako 84-ročný zomrel, bol pochovaný ako cnostný a vážený občan, ktorého poznala celá Británia. V roku 1996 dostal od kráľovnej rytiersky titul. Začiatkom októbra však odvysielala britská televízna spoločnosť ITV dokument nazvaný Odhalenie: Odvrátená strana Jimmyho Savila. Nakrútený materiál obsahoval výpovede žien, ktoré tvrdili, že Savile ich sexuálne obťažoval, keď boli ešte podľa zákona deťmi. A vzápätí sa roztrhlo vrece s ďalšími obvineniami a výpoveďami obetí či svedkov.
Oficiálne policajné vyšetrovanie sa začalo 19. októbra a dnes Scotland Yard uvádza, že identifikoval vyše 200 obetí, okrem dvoch prípadov všetky ženského pohlavia. Obetí však môže byť viac, polícia vyšetruje až 400 prípadov.
Ako je možné, že trestná činnosť takéhoto rozsahu za tie roky, keď bol Jimmy Savile mediálnym prominentom, neupútala pozornosť?
Ešte v roku 2007 bol Savile policajne vypočúvaný, pretože sa objavili výpovede, že v sedemdesiatych rokoch sa dopustil sexuálneho obťažovania detí. Pre nedostatok dôkazov bolo vyšetrovanie zastavené. V roku 2008 sa jeho meno spojilo so sexuálnym obťažovaním až dvakrát – v prvom prípade polícia nekonala, pretože obeť nebola údajne ochotná spolupracovať pri vyšetrovaní. V druhom prípade dostala polícia informácie, že Jimmy Savile má spojitosť s Haut de la Garenne, detským domovom na ostrove Jersey, kde dochádzalo k zneužívaniu detí. Aj vtedy polícia dospela do slepej uličky zvanej „nedostatok dôkazov“.
Horšie ako polícia je však na tom BBC, ktorá si desaťročia pestuje imidž úctyhodnej tradičnej inštitúcie. Jimmy Savile bol jednou z jej najpopulárnejších a najpropagovanejších tvárí. Savilova relácia, kde sa plnili priania detí, nazvaná Jimmy to vyrieši, mala vysokú sledovanosť a to zrejme stačilo ako dôvod, aby boli Savilove výstrelky roky utajované a zametané pod koberec.
Pre tých, ktorí pochybujú, či sa náhodou proti Savilovi nerozpútal posmrtný hon na čarodejnice, by ako argument mohla stačiť výpoveď dnes už dospelej Savilovej pranetere. Pre médiá povedala, že ju ako 12-ročnú obťažoval a ona sa o tom hanbila povedať rodičom.
Áno, deti sa hanbili a mnohokrát o svojom utrpení v zmätku a šoku nehovorili. Ale čo dospelí? Čo tí, ktorí boli svedkami Savilovho neštandardného správania v práci v priestoroch patriacich BBC? Nemali náhodou povinnosť už vtedy zdvihnúť hlavu a hlas? Ukazuje sa totiž, že takýchto prípadov nebolo málo. Prevládla však kultúra zametania nechutností pod koberec a zakrývania pravdy – zrejme preto, aby nedošlo k narušeniu úspešne rozbehnutej a zarábajúcej mediálnej mašinérie, ktorá profitovala z „Jimmyho“ popularity. Dnes sú už zbytočné prebiehajúce diskusie, či Savila možno po smrti zbaviť rytierskeho titulu (platnosť tohto titulu aj tak s úmrtím jeho držiteľa vypršala) a či je odkaz charitatívnych organizácií spojených s jeho menom naveky poškvrnený (dva dobročinné spolky pomenované podľa Savila už svoju činnosť dobrovoľne ukončili). Aj volanie po exhumovaní Savilových pozostatkov z cintorína, kde je pochovaný, pretože rodiny iných nebožtíkov sa proti jeho posmrtnej prítomnosti ohradzujú, pôsobí skôr bizarne – pretože konať sa malo vtedy, keď Savile ešte žil a škodil. Človeka mrazí pri predstave, koľko jemu podobných, hoci možno zatiaľ „menších“ zloduchov sa vyskytuje nielen v Británii, ale aj trebárs na Slovensku. Koľkým traumám by sa dalo zabrániť, keby sa ľudia lepšie pozerali okolo seba, lepšie načúvali deťom, brali ich vážnejšie a mali odvahu konať? Nepotrebujeme kultúru strachu, ktorá každý prejav láskavosti voči dieťaťu trebárs zo strany pedagógov vyhlasuje za podozrivý. Tá je v podobných skutočne zlých prípadoch skôr kontraproduktívna. Ale potrebujeme kultúru úcty voči deťom aj voči dospelým, aby popularita, peniaze, zdanlivo dobré meno človeka či inštitúcie nezavážili viac ako spravodlivosť.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite