S Repčíkovým odvolaním by sa všetko len malo začať. SOZA je svojím správaním stále tou inštitúciou, ktorá v 90. rokoch fungovala ako zlatá baňa pre istú skupinou osôb, ktorí v tejto problematike vedeli plávať ako ryby vo vode. Mnohí z nich sa do šoubiznisu dostali ešte v 70. a 80. rokoch v rámci komunistických inštitúcií a jediného vydavateľstva Opus, v ktorom až na výnimky mohli nahrávať len ideologicky nezávadní jedinci s elánom. Všetci dobre vieme, že v deviatej dekáde minulého storočia bolo v našej spoločnosti všetko možné a podobne sa správala aj SOZA. Tých, ktorí ju v minulosti kritizovali za nejasné financovanie, SOZA nepustila do rozhodovacích funkcií, ale čo je horšie, skladateľa a gitaristu Peciho Uherčíka, ktorý bol najznámejším kritikom tejto organizácie, dokonca vylúčila zo svojich radov. Nedávno mi Uherčík poslal mail s výrokom súdu, že jeho vyhodenie bolo protiprávne.
Neskôr bolo staré vedenie nahradené novým. Do rôznych komisií v rámci štruktúry SOZA zasadli ľudia, ktorí boli zámerne prehliadaní a potláčaní. Žiaľ, dnes je jasné, že skutočná zmena nenastala. SOZA si len utŕžila väčšiu hanbu. V prípade maturantov, spevákov ľudových piesní v Pohorelej, vo vzťahu k rockovým klubom (šéf Bombury Marián Pavúk by o tom mohol rozprávať hodiny) sa správala arogantne ako výpalník so zlatou retiazkou na krku. Ty len mlč a plať! A nemali by sme ani zabudnúť na minuloročnú kauzu, keď chcel zväz vyberať peniaze za klipy You Tube, zavesené na stránkach blogerov. SOZA sa neskôr ospravedlnila, ale jej správanie nemalo ďaleko od právneho diletantizmu. Napadlo mi - veď oni vlastne ani nepoznajú autorský zákon?! Alebo len skúšajú, kam až môžu zájsť?!
Otázka znie, prečo to vlastne SOZA robí? Prečo jej správanie navonok pripomína cudzopasníka na systéme? Prečo v dobe ilegálneho sťahovania, ktoré je dnes bežné ako dýchanie vzduchu, keď ani právnikom nie je vždy jasné, čo sa týka autorského zákona a čo nie, sa správa ako slon v porceláne a tým pádom púta toľko nezdravej pozornosti? Asi preto, že ju po socpopových živloch ovládli manažéri. Televízia Joj vo svojej reportáži z júna tohto roka naznačila, že SOZA nenaháňa peniaze pre hudobníkov, ale pre samotnú SOZU. Keď si skupina demonštrantov v júni toho roka zaspievala pred bratislavským sídlom zväzu ľudové pesničky (neupravené), Jojka priniesla reportáž, podľa ktorej manažment a zamestnanci SOZY dostali na konci roka odmeny vo výške piatich platov a základné platy im boli zvýšené o päť percent. Ako člen zväzu (zo zákona ma SOZA zastupuje, či chcem alebo nechcem) by som mal byť rád, že sa to prejaví aj na vyšších tantiémoch (ani v tom si nie som istý, v tých papieroch, ktoré raz do roka dostaneme, sa vyznať nedá), ale v skutočnosti je mi trápne, ako sa správa SOZA. Repčík a spol. si pomýlili svoju prácu v neziskovom združení s prácou v bankovom manažmente a pritom zabudli, že SOZA je tu na to, aby zo zákona vyberala a prerozdeľovala peniaze.
SOZA je zvláštna organizácia, taký štátno-súkromný hybrid. Na jednej strane sa pri vyberaní povinných poplatkov oháňa zákonom, no keď chce verejnosť, napríklad prostredníctvom médií, vedieť, ako sa prerozdeľujú alebo kam idú všetky neadresné príjmy, ktoré musí zaplatiť starosta či bratislavský krčmár, je im povedané, že je to tajné, pretože ide o súkromné peniaze. Dvere do SOZA sú zamknuté na sedem zámkov, pričom niektoré informácie sú utajené aj pre členom zväzu. Nemôžeme sa čudovať, prečo sú mnohí pri prečítaní skratky SOZA takí alergickí a podozrievaví (medzi nich netreba rátať odporcov ACTA, ktorí ju nemajú radi už zo samotného princípu). Ak sa jej činnosť netransparentní alebo keď nevzniknú súkromné autorské zväzy, vždy bude nad ňou visieť opar záhadnosti.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.