Na neuznané štáty mám istú slabosť. Svedkom absurdnejšej situácie než je figurovanie na akomsi „čornom spisku“ som bol pred pár rokmi iba v hlavnom meste Podnesterska Tiraspole, kde som na hlavnom bulváre v neuznanom štáte hľadal diplomatické zastúpenia ďalších dvoch neuznaných štátov, Abcházska a Južného Osetska. Našiel som tam sedieť Rusa ako vyšitého, pochopiteľne. No späť ku Karabachu. Je to jediná vojna na pomedzí Európy a Ázie – presnejšie pod Kaukazom –, ktorá pokračuje aj dvadsať rokov po ukončení bojov. O čo menej rinčia zbrane, o viac kypia vášne, v celej Európe. Arménsko sa totiž nachádza v epicentre dejín (je to prvý kresťanský štát na svete zo začiatku 4. storočia) aj na priesečníku geopolitických záujmov mocností, najmä Ruska a Turecka, ale aj Iránu. Turecko je spojenec moslimského Azerbajdžanu, teda krajiny s bohatými zásobami ropy a plynu; nuž a Rusko lavíruje. Arménsko je mu kultúrne, nábožensky a historicky bližšie, má na jeho území vojenskú základňu, no s Azerbajdžanom si to Moskva nemôže „rozhádzať“. Bratia sú bratia, no ropa je ropa a plyn je plyn. Predbežne najhorším príkladom vášní, ktoré zasahujú až k nám, bolo nedávno v Budapešti vydanie odsúdeného azerbajdžanského dôstojníka vládou Viktora Orbána späť do Baku, po ktorom nasledovalo pálenie maďarských vlajok v Jerevane. Arméni hovoria, nie neoprávnene, o zrade Maďarov, ktorí vydali dôstojníka do Azerbajdžanu za neistý prísľub toho, že ho šupnú aj doma do väzenia za to, že počas školenia programu Partnerstvo pre mier zabil v spánku sekerou svojho arménskeho kolegu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.