Exprezident Bill Clinton predniesol v Charlotte na nominačnom zjazde Demokratickej strany jeden zo svojich najlepších prejavov. To, že ho pochválil Huffington Post, médium nezakryto podporujúce demokratov, nikoho neprekvapilo. Tentoraz však Billa ocenili aj Fox News, minimálne ako „šikovného advokáta“, ktorý však obhajuje zreteľne vinného klienta.
Je pravda, že Billovi Clintonovi sa vo svojom prejave podarilo aspoň sčasti premaľovať neveselý obraz súčasnej Ameriky a dodať demokratom unaveným z vládnutia novú energiu.
Urobil to vďaka viacerým faktorom. Predovšetkým zapojil svoj žoviálny šarm južanského seladóna, ten takmer zázračný osobný magnetizmus, ktorého sme boli svedkami počas jeho prezidentovania.
Dištancoval sa od úzko straníckych konfliktov, od politikárčenia, ktoré v reálnom živote neprináša účinné riešenia. Pochválil bývalého prezidenta Georgea W. Busha, zaďakoval dávnemu republikánskemu prezidentovi Eisenhowerovi za to, že presadil rasovú integráciu na americkom Juhu, klobúk zložil ešte aj pred reaganovskou administratívou. To všetko tak, aby vyzdvihol vlastné zásluhy na spolupráci (za čias guvernérskych aj postprezidentských), a tiež tak, aby mohol kritizovať republikánov, ktorí podľa neho prehnane a nekonštruktívne nenávidia Baracka Obamu.
Odvolal sa na ducha spolupatričnosti – a obvinil republikánov, že kladú dôraz na individualizmus.
Zdôraznil, že Obama je stále odhodlaný presadzovať spoluprácu namiesto konfliktu.
Predviedol vrcholné číslo politickej skromnosti, keď vzdal hold svojej manželke Hillary Clinton, a zároveň ocenil Baracka Obamu, že ju (napriek vnútrostraníckym a osobným nezhodám) nominoval na post ministerky zahraničia.
Ďakoval mužom a ženám v uniforme, ktorí nasadzujú životy v konfliktoch, a jedným dychom aj Obamovi za politiku národnej bezpečnosti.
Argumenty republikánov, ktorí volajú po novom prezidentovi, ironicky prerozprával takto: „Zanechali sme mu totálny neporiadok. On ho dosť rýchlo neupratal, tak mu teraz dajme kopačky a skúsme šéfovať zase my.“
Vystríhal krajinu pred návratom republikánov, ktorí by podľa neho prišli len s ďalšou dereguláciou ekonomiky, čiže, z ľavicového pohľadu, s úplnou katastrofou.
Upozornil na to, že zotavovanie ekonomiky, ktorá len niekoľko týždňov pred prvým zvolením Baracka Obamu za prezidenta utrpela takmer fatálny úder, je dlhodobý proces. Uznal, že ľudia nielen chcú, ale aj potrebujú vidieť rukolapnejšie výsledky, pretože stav ekonomiky má priamy dopad na ich život. A dodal týmto ľuďom, neraz už zúfalým, nádej, že ak dajú Obamovi ešte na štyri roky mandát, bude im lepšie.
Urobil však niekoľko strategických chýb. Predovšetkým sa snažil vzbudiť dojem, akoby už teraz lepšie bolo, len Američania to nevidia. Toľko zdôrazňoval úspechy Obamovej administratívy, že v radovom voličovi mohol vyvolať pohoršenie. Američan, ktorého trápi neistota, či si vôbec udrží prácu alebo či si ju niekedy znovu nájde, sa môže právom pýtať , či ho má Clinton za hlupáka. Ak nám je už teraz tak dobre, prečo to nepociťujeme?
Clinton tiež zabudol pripomenúť, že za jeho éry zúrila tá obávaná deregulácia ako divá. Keď teda pripomína svoje „zlaté deväťdesiate“, mal by povedať nielen A, ale aj B. Že ekonomike sa darilo aj preto, lebo on sám bol zástancom tretej cesty a nedusil súkromný sektor, ba pokračoval v mnohých reaganovských stopách. V porovnaní s ním je Barack Obama posunom doľava. To, samozrejme, vedia aj prívrženci Baracka Obamu. Aspoň tí, ktorí v ňom ešte donedávna videli nie pokračovateľa Clintonovej politiky, ale jej priamy protiklad. Je zaujímavé, že Bill Clinton bol pre nich dlho stelesnením korupcie, zahmlievania až luhania v politike, podriaďovania politiky osobným záujmom. Od Baracka Obamu čakali, že napraví meno demokratom po rokoch clintonovských škandálov.
A dnes sa situácia obrátila. Odrazu Obama prosí Clintonovcov o podporu a schválenie pred voličmi. Odrazu už prídavné meno „clintonovský“ nemá evokovať škandály, ale prosperitu a pokojnejšie časy. Taká zvláštna býva politika a nikoho to neprekvapuje. Voliči majú všade na svete krátku pamäť.
Preto bude pre Obamu veľmi dôležité, ako dlho sa pozitívny dojem, ktorý zanechal Bill Clinton, udrží. A tiež to, ako dlho si on sám udrží Clintonovcov po svojom boku.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.