Nie tak celkom. Ron Paul, republikánsky prezidentský kandidát s výrazne libertariánskymi postojmi, neoznámil, že boj vzdáva. Len prestáva investovať peniaze do prezidentskej kampane. Hoci sa zdá, že jedno sa rovná druhému, opak je pravdou. Ron Paul zvolil inú stratégiu.
Túto stratégiu formujú viaceré fakty. Prvým faktom je, že kampaň Rona Paula pravdepodobne dosiahla svoje finančné limity. Druhým faktom je aj to, že Mitt Romney je považovaný za favorita, čo sa týka zabezpečenia nominácie. Ak pôjde do volieb Mitt Romney, republikáni ho napokon podporia, či však bude natoľko výrazný, aby porazil svojím posolstvom a počtom hlasov úradujúceho prezidenta Baracka Obamu, to nevedno.
Faktom však je aj to, že Ron Paul je kandidát netradičných riešení. Muž, ktorý presadzuje maximálne stiahnutie sa štátu zo života občanov, ktorý ako jediný v kampani povedal „Neviem riadiť váš život a ani to nechcem robiť.“, a ktorý s týmto postojom konzistentne vystupuje v americkej politike už desaťročia, má v zásobe ďalšie nezvyčajné metódy.
Hlavný stratég Paulovej kampane Jesse Benton oznámil, že Ron Paul z boja neustúpi. Napísal: „Naši delegáti môžu stále významne ovplyvniť celonárodný zjazd a situáciu po ňom.“ Čo to znamená? Ron Paul sa vracia do štátov, kde má vplyv v okresných a štátnych republikánskych štruktúrach. Tam sa pousiluje získať čo najviac delegátov pre celonárodný zjazd. Urobil to už v Nevade, kde v primárkach nezvíťazil. Vrátil sa tam, presvedčil delegátov a získal dvadsiatich dvoch z celkového počtu dvadsaťosem delegátov.
Ronovi Paulovi sa okrem toho, že získal značnú podporu, podarilo čosi, čo možno ani nechcel. Delegáti, ktorí Rona Paula podporujú, sa v Oklahome a Arizone pustili do otvorených ostrých debát s prívržencami Mitta Romneyho. Došlo k hádkam a dokonca v Oklahome sa „paulovci“ odobrali na parkovisko, kde usporiadali vlastný zjazd. Bol to, ako tvrdia, podľa pravidiel zjazd legitímny. Je možné, že Ron Paul sa svojím vyhlásením o ukončení investícií do predvolebnej kampane pokúša dostať pod kontrolu aj tieto čoraz rozhorčenejšie „ľudové hnutia“. Podporu zdola nepochybne víta, veď jej sila ho doviedla omnoho ďalej, než by sa bolo dalo spočiatku predpokladať. Zároveň však nepotrebuje, aby sa s jeho kampaňou spojil imidž škriepnych excentrikov. Ron Paul si urobil meno principiálnosťou, nie populizmom.
Získa Ron Paul dosť delegátov, ktorí na celonárodnom zjazde prejavia svoju podporu jeho myšlienkam? Ak aj áno, nebude ich toľko, aby prevalcovali tábor Mitta Romneyho. Jedno však dosiahnuť môžu a do istej miery to už aj dosiahli. Republikánska strana musí počítať s rastúcim počtom nespokojných ľudí vo svojich radoch. Týmto ľuďom lezie na nervy čoraz pragmatickejšie a najmä čoraz etatistickejšie zameranie strany, ktorá v kľúčových okamihoch neraz zabúda, že má obhajovať slobodu občana, a nie právomoci štátu. Nespokojní pritom ani zďaleka nie sú len politickí čudáci, akí sa nájdu v každej spoločnosti. Posolstvo Rona Paula o nezasahovaní štátu do ľudského života, o čo najväčšej slobode, o rušení daní, o návrate k hodnotám pôvodnej americkej ústavy, sa najmä teraz, v ekonomicky ťažkých časoch, ľahšie dostáva do mainstreamu.
Je to trúfalé tvrdenie, no myslím, že má svoje opodstatnenie: Keby Republikánska strana dala Ronovi Paulovi nomináciu, mal by reálnu šancu poraziť Baracka Obamu. Vôbec nie preto, že by bol stredový, ale práve preto, že je výrazný a že by bol Obamovi skutočným, nie iba občasným oponentom.
Samozrejme, nomináciu mu strana nedá, takže overovať si toto tvrdenie v praxi nebudeme. Ale účinok Paulovej kampane na stav samotnej Republikánskej strany a na jej smerovanie môže byť veľký. Ak sa Paulovi a jeho priaznivcom podarí potlačiť „romneyovcov“ aspoň trochu libertariánskejším smerom, už to bude pozoruhodný výsledok.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.