Komentáre väčšinou hovoria o „kontroverznej norme“, ktorú už vlani v decembri schválila dolná komora francúzskeho parlamentu. V reakcii na to rozzúrené Turecko odvolalo veľvyslanca z Paríža, premiér Recep Tayyip Erdogan hovorí o pomste a o tom, že Francúzsko by sa malo radšej zaoberať vlastnou špinou a krvavou históriou v Alžírsku a v Rwande. No nielen to. Turecká metropola Ankara zruší všetky názvy ulíc spojené s Francúzskom a neďaleko francúzskej ambasády by Turci dokonca chceli umiestniť pamätník Alžírčanom „zmasakrovaným Francúzmi“. Hnev predbežne kulminuje tureckou hrou na internete, ktorá má „duchaplný“ názov Vraz facku Sarkozymu. Ten, kto dá šéfovi Elyzejského paláca najväčšiu ranu, dostane zaslúženú odmenu – pohľad na úhlavného nepriateľa a monoklom a krvácajúcim nosom. Tu sa zábava končí, priatelia!
Taký ostrý konflikt v novodobých dejinách Európa (ak, pravda, Turecko za jej súčasť, minimálne geograficky, považujeme) od vojen na Balkáne nezažila. Dovolím si preto pár osobných poznámok. Sloboda prejavu je krásna vec, má však svoje hranice. Pomer hlasov vo francúzskom senáte (127 ku 86) hovorí o tom, že Francúzsko je ozaj priekopníkom ťažkých, no nevyhnutných noriem v Európe – spomeňme si na krik, aký vyvolal zákon zakazujúci zahaľovanie tváre. Potláčanie slobody prejavu a vierovyznania? Pošliapanie ľudských práv?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.